Slovensko krásne reprezentuje aj jeho... jazyk. Áno, keď nám kedysi v škole zdôrazňovali „ľubozvučnosť" slovenčiny, bral som to s veľkou rezervou. Ale je v tom veľa pravdy, slovenčina jednoducho nádherne znie. Rozplývajú sa nad ňou Česi. Stretol som sa s Bulharmi, ktorým sa vyslovene rozjasnila tvár, keď počuli náš jazyk. Alebo takýto obraz: na vysokej škole sa my, chalani zo Slovenska, pri stole v jedálni rozprávame materčinou. Na druhej strane stola sedia Rumuni, tak sa ospravedlníme a ponúkneme, že prejdeme zo slušnosti do angličtiny. Nie, hovorí jeden, ja vás tak rád počúvam, znie to lahodne.
Jazyk a niektoré oblasti kultúry sa predávajú takmer samé. Ale mnohým veciam treba pomôcť, zvlášť, keď sa predávajú Slovákom samotným. Za ostatné polstoročie predsa len v krajine vyrástlo zopár dobrých akademikov, literátov alebo iných profesionálov. Od Hrušovského vo filozofii po Čabelku v technike. Ľudia potrebujú trochu žiť s vlastnou vedou, s intelektuálmi. Bohužiaľ, ak už náhodou niekto vyzdvihne osobnosti, tak sa „oslavujú". Preto „úloha XY v dejinách slovenskej literatúry" alebo „XZ a slovenská žurnalistika". Namiesto toho, aby sa práca domácich ľudí nenásilne predstavovala cez reálie. Aby sme mali napríklad kvalitné učebnice ekonómie, kde by boli sem-tam vybraté aj príklady zo slovenského prostredia (od technických problémov centrálneho plánovania po prípadové štúdie slovenských podnikov), alebo, aby študenti žurnalistiky namiesto s elégiami pracovali s komparatívnym materiálom (ako Trend v 90tych rokoch približoval čitateľom útok na slovenskú menu a podobne).
Špičková veda, kultúra, bohatá intelektuálna sféra - toto potrebuje Slovák, aby cítil isté sebavedomie ako príslušník malého národa. Národ je domov, človek tam potrebuje prísť a cítiť určité teplo, vidieť, že okolo krbu je zábava a debatuje sa, každý je zdravý a schopný podporiť rodinu. Nie, že všetci stoja pri oknách, pokukujú po susedoch a mlátia sa pri tom do hrude.
Človek dnes príde napríklad na bratislavský MatFyz a zaplače. Studená, zle vybavená budova. Slovenská matematická škola má stále vo svete určitý cveng. A aj dnes sa, našťastie, občas niekto postará o to, aby sa širšia verejnosť na Slovensku dozvedela napríklad o úlohe Šipošovho integrálu v práci, za ktorú bola udelená Nobelova cena za ekonómiu alebo o práci Vlada Černého na metóde simulovaného žíhania (simulated annealing). Človek by čakal, že publicisti budú nástojčivejšie žiadať oživenie dobrej tradície slovenskej vedy. A hlavne, že vláda bude tlačiť na čo najživšie kontakty slovenskej vedy so zahraničím, tlačiť na kvalitu manažmentu vedy a kvalitu výskumu, sponzorovať výskumné projekty.
Ale nie, namiesto toho musí prísť nejaký chumaj s „kráľom Svätoplukom". A k tomu zjavu, ktorý vedie príslušný rezort, je zbytočné sa vyjadrovať.
Máme „národnú vládu", ktorej záleží hlavne na tom, aby Slováci, potomkovia obyvateľov slávnej Veľkej Moravy, nemali žiadne nástroje brániť svoju pôdu proti výstavbe diaľníc. Zato proti veľmi zaujímavým osobám, ktoré si načierno stavajú rezidencie, sa nikto zo „sociálnej", „spravodlivej" vlády neozve (ani v prípade ďalšieho zvláštneho diania okolo stavieb). To už je bezpečnejšie občas pre efekt vypustiť nejakú neadresnú zmienku o nadnárodných monopoloch. A teraz, cíť sa ako sebavedomý občan, Slovák!
Naschvál som nepoužil termín národná „hrdosť". Ono, už keď počujem hovoriť o niečom národnom, radšej si skontrolujem, či mám ešte vo vrecku peňaženku. Ale myslím si, že o národe má zmysel hovoriť, o jeho vnútornej dynamike, smerovaní. Len treba diskusiu očistiť od príliš veľkého množstva nie veľmi obsažných prívlastkov. Slováci nepotrebujú neurčitú hrdosť, potrebujú sebavedomie. To budú mať, opakujem, až budú občanmi dobre fungujúcej krajiny, s všeobecne rozhľadenou elitou, so silnou domácou kultúrou, až sa budú po svete pohybovať ako dobre vzdelaní ľudia so silnou podporou domovskej krajiny.
Slovensko je naozaj mladý národ. Na tom nie je nič, za čo sa treba hanbiť. Naopak, skok z dreveníc na úroveň modernej krajiny v priebehu jedného storočia je obdivuhodný. Len sa netreba zastaviť. Veľa prinieslo už obdobie po vzniku Československa, a v povojnovej ére potom začal silný kultúrny a vedecký rozvoj, z ktorého výsledkov krajina žije dodnes. Ale treba nové impulzy.
Zorganizovať kvalitné školstvo, cieľavedome podporovať schopných ľudí, sponzorovať naozaj podnetné intelektuálne diskusie, to je ťažké - náročné na intelektuálne schopnosti aj na čas. Ale je to jediná cesta ako zo Slovenska spraviť - ak už niekto chce počuť ten výraz - hrdú krajinu.
