V zásade sú možné tri hlavné povolebné scenáre.
- „Všetci proti SMER-u.“ Nie je vylúčené, že SDKÚ, SMK, KDH a SF získajú dosť hlasov na to, aby sformovali vládnu koalíciu. Prípadne sa dohodnú na viac či menej oficiálnej podpore HZDS.
- Druhou možnosťou je vytvorenie „divokej koalície“ SMER-u s SDKÚ a niekým ďalším (SMK, KDH, či SF, ak prejde do parlamentu - s jedným alebo dvoma z tejto trojice, až do dosiahnutia väčšiny v parlamente).
- No a po tretie nemožno úplne vylúčiť ani sformovanie konzervatívneho bloku, tvoreného SMER-om, HZDS a KDH.
Prvé dve možnosti sú skoro rovnako pravdepodobné, aj keď by som sa mierne priklonil k tej prvej.
Tretia možnosť je z hľadiska voličskej základne najlogickejšia. Prívrženci týchto strán si dominantne želajú určitý stabilný, jasne hierarchizovaný poriadok, udržiavaný patriarchálne benevolentnou štátnou mocou. Spája ich neznášanlivosť voči „reformám“, najmä ak sú inšpirované „zvonku“.
Lenže sa tu bijú podnikateľské zámery sponzorov, osobné animozity lídrov i fakt, že malá, ale vplyvná časť voličov KDH (mestské byrokraticko-intelektuálne skupinky) má najmä voči SMER-u určité „morálne“ a ideologické námietky. Tiež je tu otázka interrupcií (zaujímavé, ako katolícke špičky dokázali zúžiť vieru na tento jeden problém). Vatikánska zmluva je v podstate podružná otázka, s ktorou sa manipuluje podľa potreby.
Z týchto dôvodov je „konzervatívny blok“ najmenej pravdepodobnou z uvedených možností. Okrem toho, mal by síce stabilnú voličskú podporu, ale najmenej jasné smerovanie v hospodárskych otázkach, kde mu jednoducho chýbajú personálne kapacity. Ale tendencia voličov inklinovať k tomuto bloku bude naďalej jedným z hlavných zdrojov politického napätia.
Volebná kampaň bola najdôležitejšia pre SDKÚ, tá z nej mohla najviac získať. Zatiaľ, zdá sa, si táto strana počínala vcelku dobre a vytvorila si tak výhodnú pozíciu z hľadiska budúcich volieb, či už po sobote skončí v posteli so SMER-om, alebo si tam nechá svojich doterajších partnerov (prípadne plus SF).
Ak bude SMER jej opozíciou, stačí, ak si zachová svoju dvojtvár. Reformná strana pre svojich radikálnejších voličov a naopak stabilná, kresťanská, konzervatívna sila pre väčšinu obyvateľstva. Nemusí to byť také ťažké, ak sa úlohy šikovne personálne rozdelia. Koalícia bude mať nestabilnú podporu v parlamente, ale pri zmenšenej potrebe reformných sekov si SDKÚ bude môcť šikovne ukrajovať z Ficovho voličstva ako „osvedčená“ strana a zosilniť túto tendenciu nakupovaním personalít zo SMER-u.
Ak bude SDKÚ vládnuť so SMER-om, tendencia SMER-ru k čiastočnému rozpadu sa zrejme ešte zosilní.
Problémom SMER-u je, že nemá v podstate žiadne smerovanie. Strana sa sama nechala vmanévrovať do podoby s akou bývajú karikované ľavicové strany: čo pravica ušetrí, to ľavica rozhádže (a cyklus sa opakuje). Počas posledného volebného obdobia SMER neprišiel v podstate ani s jedným relevantným návrhom či argumentom dokonca ani v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorá by mu mala byť taká blízka. Pri dôchodkovej reforme strieľali jeho predstavitelia od boku kvóty na investovanie dôchodkových prostriedkov do zahraničia, bez prihliadnutia na to, že systém možno meniť len úpravou viacerých parametrov naraz. Ešte tragickejšie si strana počínala ohľadne existujúceho dôchodkového zabezpečenia, kde sa vytvorilo veľa dier a nespravodlivostí, ale SMER nikdy neprišiel s adresnou kritikou. Strana úplne evidentne nemá nijakú predstavu o tom, čo bude robiť v oblasti zdravotníctva (teda, nebude robiť nič, okrem tlačenia na zrušenie návštevných poplatkov). Atakďalej.
Jedna vec je, čo sa povie vo verejných debatách, kde na voličský úspech stačí aj búchanie do stolu, ale SMER nie je schopný poskytnúť ani sparring partnerov na uzavretejšie diskusie.
Ešte podstatnejšie je, že krajina potrebuje predovšetkým schopný mikromanažment. Fundovaných ľudí v kľúčových inštitúciách, dobre si robiacich denno-dennú prácu. Personálne pozadie SMER-u nevzbudzuje práve optimizmus.
Je to škoda. Strana určite má aj veľa schopných ľudí. A najmä voličov, ktorí si zaslúžia niečo lepšie, ako šliapanie po krku v prospech pár milionárov. Možno sa jej v prípade vstupu do vlády predsa len podarí dať dokopy aspoň ako tak ucelenú politiku.
Ale momentálne to vyzerá skôr tak, akoby si SDKÚ mala v prvom rade priať byť v opozícii a čakať, ako sa SMER strápni. Tento luxus dzurindovcom zrejme dopriaty nebude, je dosť pravdepodobné, že do budúcej vlády nastúpia a budú musieť zvoliť sofistikovanejšie kľučky. Ale sú stále stranou, ktorá má v súčasnosti najväčší manévrovací priestor.
V každom prípade Slovensko čakajú dosť napäté časy. Úplne vylúčiť sa nedá ani spojenie SMER-u s SNS, zrejme nie práve po voľbách, ale po najbližších politických zemetraseniach, z určitého zúfalstva.
Takže, možností ďalšieho vývoja je veľa. Parlamentného manévrovania a prestupov poslancov si politická scéna podľa všetkého užije viac, ako doteraz.
