Mimochodom, tých posledných je tu viac ako dosť, minule som sa opýtal jedného chalana, aktivistu, či patrí k Socialistickým študentom. Nie, ja som členom Leninsko-trockistickej mládeže, povedal, a začal vysvetľovať, čím sa odlišuje jeho skupina od kopy ďalších. Vždy som bol fascinovaný filmom Life of Brian (videl som ho asi päťdesiatkrát), ale teraz som sa cítil, akoby ma niekto priamo vstrihol do jednej z najlepších scén...
Ale odbáčam. Pointa nie je v tom, koľko radikálov ide demonštrovať. Zaujímavé je skôr vidieť, koľko inak politicky laxných ľudí sa v poslednom čase zúčastňuje verejných protestov. Poznám váženého profesora prírodných vied, šéfa niekoľkých špičkových vládnych výzkumných projektov, nestraníka, neaktivistu. Pred vojnou v Iraku sa zúčastnil masového protestu proti invázii. Vôbec, aktivizmus je vidno všade. Ľudia nosia náramky s nápisom Make Poverty History, za odpustenie dlhu africkým krajinám. Kupujú potraviny s označením Fairtrade, označujúcom výrobky, kde bolo dodávateľom krajinách Tretieho svete zaplatené viac, ako normálne dostávajú od veľkých koncernov. Charít sú tisíce.
Pre ľudí spoza bývalej železnej opony ide stále o niečo, čo ťažko chápu – koľko demonštrácii s účasťou viac ako 100 ľudí je za rok v Bratislave, že? Cynici hovoria, že ide o rozmaznanosť ľudí, ktorí majú príliš veľa, tak sa z dlhej chvíle a slabej fantázie realizujú v aktivitách, z ktorých majú dobrý pocit. Tí, ktorí majú tendenciu s aktivizmom súhlasiť, používajú frázy typu „ľudia majú dosť konzumného spôsobu života a snažia sa bojovať aj za iné hodnoty.“ Nemám veľmi rád takéto zjednodušenia. Neumožňujú dobre prekonať tú šírku priepasti životnej skúsenosti ľudí z postkomunistickej Európy a tých, ktorí v kapitalizme žijú celý život. Je krásne mať vysoké očakávania od budúcnosti. Radovať sa z pádu reálsocializmu. Bojovať proti Mečiarovi. Všetko je také jednoduché, vieme, kam nasmerovať energiu, máme predstavu o tom, čo nás za námahu čaká.
Ľudia na Západe takýmito situáciami väčšinou neprechádzajú. Životná skúsenosť je oveľa rozdrobenejšia, nemá jasné kontúry. Pracujete v mamutích firmách, kde ste kolieskom v mašinérii, nie ani tak osobou, ako rolou. Možno máte chvíľu nejaké kariérne ciele, ale po čase sa začnete pýtať, či to má zmysel. A navyše, politika už nie je príjemne rozdelená na pravicu a ľavicu, všetko sa začína podobať. Vo vyspelých demokraciách sa parlamentných volieb zúčastňuje 40-60 percent voličov. V prieskumoch nevoliči (aj voliči) obyčajne uvádzajú, že majú pocit, že hlas ľudu aj tak veľa neznamená.
Do toho prichádzajú zmeny v spoločenskej modalizácii práce. Flexibilnejší pracovný trh – miesta, firmy, zanikajú, vznikajú. Je dobré byť vždy pripravený prípadne odísť na iné pracovné miesto. Zapadnúť do iného kolektívu. Kamarátov si človek často udržuje len v kyberpriestore. Voľný čas je organizovaný – ísť s kolegami na pivo, tváriť sa, ako to človeka baví. Zaplatiť si dovolenku. Kúpiť si niečo nové na seba. Mať z toho radosť. Mať z toho radosť?
A tak, pre mnohých, ostávajú demonštrácie jediným spôsobom hľadania identity. Ja sám si nájdem svoj cieľ, za ktorý budem bojovať, za ktorý môžem niekam pocestovať a kričať.
A to je všetko, čo som chcel k tomu v tejto chvíli povedať. Ja na žiadne demonštrácie nepôjdem. Zúčastnil som sa Sviečkovej, v roku 1988. Ešte ako dieťa – bavilo ma sledovať, ako to prebieha. Bol som na prvých troch manifestáciách na námestí SNP v Novembri. Bol som rád, že sa režim rúca (zopár chlapíkov bolo na stĺpoch a megafónmi vykrikovali heslá, ktoré sme potom my masa odskandovali). Ale nie som demonštrujúci typ. Jednak som proste akademik, analytik. Jednak nevidím, čo by som to vlastne ôsmim hlavám štátov mal odskandovať. Ale určite sa minimálne snažím chápať pocity tých, ktorí tam o pár dní pocestujú.
