Ako kedysi dávno povedal veľký ekonóm a vôbec filozof v najlepšom slova zmysle Joseph Schumpeter , ak chcete mať v nejakej krajine švédsky socializmus, zrejme do nej budete musieť importovať Švédov.Seriózne skúmanie akéhokoľvek sociálneho modelu nemôže vytrhávať z kontextu jednotlivé komponenty a predpokladať, že budú automaticky fungovať inde. Úplne prvá vec, ktorá nás pri podrobnejšom pohľade do Škandinávie zaujme, je to, že v skutočnosti tu vôbec nejde o dirigistické spoločnosti, kde „štát“, čiže úradníci, určuje pravidlá hry. Tieto krajiny majú pomerne decentralizovaný systém rozhodovania, kde sa spoločenské dohody tvoria na základe diskusií vlády, odborov, zamestnávateľov, univerzít a podobne. A po druhé, pre Škandináviu je typická určitá kultúra zodpovednosti voči komunite, niečo, čo v postsocialistických krajinách obyčajne silne chýba. Najobdivovanejším sociálnym štátom Škandinávie dnes možno nie je Švédsko, ale jeho sused, Dánsko. Hrubý domáci produkt v hodnote 45 tisíc dolárov na hlavu (a 31 tisíc v prepočte podľa parity kúpnej sily), prebytok v zahraničnom obchode, prebytok vo verejných financiách, minimálna nezamestnanosť. A to v situácii, kedy nezamestnaný má bežne nárok na podporu v hodnote až 90 percent mzdy, v trvaní niekoľko rokov. Skúsme to aplikovať v krajine, kde byť bez práce sa neberie ako niečo nemorálne, kde nezamestaní akceptujú aj oveľa nižšiu podporu a prácu ani nehľadajú. V Dánsku jedna tretina všetkej pracovnej sily zmení za rok prácu! Jednoducho, jeden džob zanikne, ľudia si okamžite nájdu niečo iné. V Škandinávii je tradícia veľmi silných a zodpovedných odborov. V spomenutom Dánsku napríklad odbory, a nie vláda, organizujú veľkú časť sociálneho poistenia (vrátane toho v nezamestanosti). V tejto krajine dokonca nemajú ani zákonom stanovenú minimálnu mzdu – podobné veci sú výsledkom vyjednávania sociálnych partnerov. Na Slovensku nemáme dostatok kompetentných a nepodplatiteľných úradníkov ani pre štátnu správu, nieto, žeby sme ešte mohli rozmýšľať o škandinávskom rozsahu decentralizácie.
Dobrým príkladom toho, ako si sociálny štát vyžaduje sofistikovanú administráciu, je švédsky dôchodkový systém, o ktorom sa v Európe dnes toľko hovorí. Jeho základ, štátny dôchodok na báze tzv. virtuálnej kapitalizácie (notional defined contribution), je pomerne jednoduchý. Nejde však len o princípy, ale o dobrú implementáciu. Švédi zavedenie nového systému rozložili na pätnásťročné obdobie a pre celý systém vytvorili veľmi elegantný matematický model, ktorý zabezpečuje dlhodobú vyváženosť. Porovnajme si to so situáciou v postkomunistických krajinách, kde sa kľúčové zákony menia ako na bežiacom páse a zasahujú do pravidiel hry okamžite a radikálne, pričom sa každú chvíľu musí niečo dorábať, pretože sa nedomysleli dôsledky.Škandinávske krajiny majú jedny z najvyšších mier výdavkov na výskum a vývoj na svete – vo Švédsku sú to vyše 4 percentá HDP, vo Fínsku okolo 3,5 – to je viac, ako v Spojených štátoch (a tie sú v tomto ukazovateli ďaleko pred Európou ako celkom). A deje sa to v úzkej spolupráci podnikateľskej sféry a vlád (opäť, podobne ako v USA). Pravda, tieto vlády si môžu byť isté, že vynaložené prostriedky budú mať aj efekt. Na Slovensku na vládnej úrovni neexistuje ani hmlistá predstava, čo treba vo vedeckej sfére podporiť a, naopak, celá veda je dezorganizovaná a demoralizovaná. Dať zrazu tri percentá HDP do výskumu a vývoja (ako to žiada Lisabonská stratégia) by v tejto situácii možno nemalo oveľa väčší efekt, ako keby sa tieto prostriedky jednoducho rozdali ľuďom na ulici. Jednoducho, treba vedieť ako investovať. Dá sa na Slovensku vôbec hovoriť o nejakej detailnej inštitucionálnej spolupráci vládnych inštitúcií a podnikateľskej sféry? Nechcem tým povedať, že je zbytočné uvádzať Škandináviu ako určitý vzdialený vzor. Ako príklad, čoho všetkého je schopný dobre manažovaný „sociálny štát“. Škandinávci vynakladajú na zdravotné poistenie o polovicu menej pomernej časti HDP ako Američania (v USA je to okolo 14 percent) a majú za tieto prostriedky univerzálne pokrytie na kvalitatívne veľmi vysokej úrovni. V USA naproti tomu okolo 40 miliónov ľudí nemá prakticky prístup ani k minimálnemu štandardu zdravotnej starostlivosti. V zjednodušujúcom ideologickom boji sa nedá vyhnúť ani drastickým zjednodušeniam. Iste, ak domáce pomocné kliky amerických konzervatívnych kruhov vzývajú príklad „keltského tigra“, tak treba povedať, že viac ako Írsko by nám malo byť inšpiráciou Fínsko. Je geopoliticky slovenskej situácii oveľa bližšie. Íri mali vo svojom rozmachu možnosť profitovať nielen z nízkych daní ale aj z európskych štrukturálnych fondov, geografickej a kultúrnej blízkosti Británie a USA, írskej loby v zahraničí a podobne. Fíni, naproti tomu, sa museli oveľa viac spoľahnúť na vlastné sily. Podobne, ako my. Áno, v takýchto jednoduchých príkladoch sa dá na Škandináviu odvolávať. Ale to je tak všetko. Na serióznu politiku to nestačí.
