Hospodársky rast
Krajina sa snaží o hospodársky rast. Ten je v každej modernej spoločnosti základným predpokladom pre prekonávanie konfliktných tendencií, ktoré sú prirodzeným dôsledkom ľudského spolužitia v prostredí obmedzených zdrojov - teda žitia v realite. Každá moderná spoločnosť si, pravda, vytvára akési prostredie nad-reality, kde zdroje nehrajú úlohu. Nad-realita je prostredím, kde sa formujú fikcie, ktoré sú základom tvorenia spoločenských pravidiel. Takýmito typickými fikciami sú napríklad rovnosť všetkých pred zákonom, rovnosť ekonomických šancí. Spoločnosť stojí na týchto fikciách, na predstave, že všetci môžeme dosiahnúť veci, ktoré sa vytvárajú v silne medializovanej snovej realite, ten sladký bezkonfliktný život na obrázkoch obchodných katalógov, život románových hrdinov, či večných hipíkov a anarchistov, alebo dokonca nekonečný sladký nihilizmus punkového rebela. Moderná spoločnosť sa nezaobíde bez týchto fikcií (používam tento výraz v podobnom zmysle, v akom právnici hovoria o právnych fikciách), rovnako ako sa nezaobíde bez snovej reality tvorenej v masmediálnom priestore.
Celý tento komplex je však udržateľný iba za predpokladu, že spoločnosť dosahuje trvalý hospodársky rast. Teda, že priemerný jedinec je schopný vyrobiť stále viac a viac základných priemyselných statkov a poskytovať stále viac a viac služieb a tovarov s vysokovariabilným obsahom post-industriálneho typu. Nad-realita tak môže pokojne existovať na substráte prísľubu. Vždy je tu možnost, že každý jednotlivec niekedy zajtra zrealizuje svoje sny a tento prísľub dáva fikciám punc reality.
Konflikty vyplývajúce z rastu
Každá spoločnosť sa po osvojení určitých základných princípov modernity preto snaží o nastavenie svojho fungovania tak, aby dosahovala stabilný hospodársky rast. Je to niečo ako pud sebazáchovy spoločnosti ako celku. V prostredí reality (na rozdiel od spolitizovaných zložiek nad-reality, kde sa rast stáva fetišom, konceptom bez dôsledkov) však je rast, ako to už vyplýva z prirodzenosti sveta, tiež len zdrojom ďalších konfliktov. Tri z nich sú typické pre každú kapitalistickú spoločnosť. Aj život Slovákov sa bude v nasledujúcich rokoch formovať podľa týchto troch základných konfliktných dimenzií.
Boj o priestor. Hospodársky rast si vyžaduje určité zaberanie priestoru. Každý kapitalizmus začína ako extenzívne hromadenie výrobných prostriedkov: zaberanie pôdy šľachtou v Británii v rámci rozdeľovania občín (tzv. „enclosures“) alebo kolíkovanie indiánskych teritórii v severnej Amerike. Pôda bola v prvotných stupňoch industrializácie veľmi dôležitá, veľký nárast nárast produktivity v textilnom priemysle po zavedení tkáčskeho stavu umožnil vysoké zisky z obchodu s vlnou. Následné hromadenie kapitálu umožnilo zavedenie typického kapitalistického rozvoja založeného na úzkom prepojení technického rozvoja (parný stroj, železnica, nové postupy tavenia ocele) a výrobných vzťahov budovaných na komodifikácii pracovnej sily. V USA, teda v neskoršom stupni vývoja, išlo o využitie pôdy najmä na produkciu obilnín a ťažbu nerastných surovín (na juhu o plantáže bavlny - aj tu bol textilný priemysel jedným z motorov rozvoja modernej spoločnosti). Druhou stranou mince zaberania pôdy bolo rovnako dôležité uvoľňovanie pracovnej sily z pôdy – roľníci vyhnaní z pôdy potrebnej ako pastva pre ovce sa stali hnacou silou mančesterského kapitalizmu. Uvoľnovanie pracovnej sily z pôdy v dôsledku záberov šľachtou (napríklad v Škótsku trvajúcich až do 19. storočia) a neskôr, najmä v iných častiach Európy, v dôsledku preľudnenia, sa stalo dôležitým prvkom extenzívneho rastu USA.
Počiatočná fáza budovania kapitalistických vzťahov, založená na extenzívnom hromadení výrobných prostriedkov, sa prejavuje v rôznych krajinách rôzne, v závislosti od rozloženia výrobných faktorov a štruktúry miestnych inštitúcií. Niekde ide o typický „land grab“ elít, ako napríklad v Strednej Amerike, kde najväčšie zisky z medzinárodného obchodu pochádzali z plantáží, inde o privatizáciu východoeurópskeho typu, ako spôsobu prekonania fázy vývoja založenej na centrálne riadenej ekonomike (či na „štátnom kapitalizme“, ako by mnohí povedali).
Vyššie štádiá kapitalizmu sú viac založené na prehlbovaní tvoby kapitálu, na technickom rozvoji. Ale ekonomické pravidlá nepustia: voľný priestor, ktorý možno nejako produktívne využiť, treba získať, inak ho získa konkurencia. Ak ide o priestor, ktorý nejako reguluje centrálna moc, potom treba manipulovať tou. Ak definujeme ľavicovú politiku ako snaženie sa o centrálnu reguláciu kapitalizmu tam, kde inak konkurencia jednotlivcov vedie k zničujúcim výsledkom pre spoločnosť ako celok, potom politika priestoru musí byť jedným zo základných pilierov. Naschvál nehovorím špecificky o ochrane životného prostredia, pretože nejde čisto iba o zavádzanie a udržovanie pravidiel na ochranu fauny a flóry, o odpadové hospodárstvo atď. Ide o celkové snaženie sa o poskytnutie priestoru na rozvoj, oddych. Plánovanie miest tak, aby sme nemuseli všade kráčať medzi vysokými sklenenými blokmi administratívnych budov alebo obklopení výkladmi obchodov. Ale i snaha o zmierňovanie tendencie ľudí žiť v skupinách definovaných príjmom: milionárske štvrte s kamerami a špinavé štvrte chudoby.
Príjmové a nakoniec triedne rozvrstvenie. Hospodársky rast so sebou nutne prináša proces rozvrstvovania spoločnosti. Spoločnosť musí odmeňovať jedincov za ich prínosy k zvyšovaniu produktivity. Tieto odmeny môžu byť čisto monetárneho charakteru (plat, odmena z duševeného vlastníctva, zisk z investovaného kapitálu) alebo formou privilégií – aj v centrálne riadenej ekonomike je zvyšovanie produktivity založené čisto na hrozbe trestov dlhodobo málo platné. Zvyšovanie rozdielov v prístupe k možnostiam konzumu a v možnostiach ovplyvňovať výrobné (politické) procesy je však prirodzene problematickým javom. Z pohľadu sociálneho inžiniera ide predovšetkým o fakt, že priepastné rozdiely nakoniec narúšajú štruktúry spoločnosti a táto prestáva fungovať, nakoniec strácajú všetci. Kapitalistický vývoj je vyslovene založený (na rozdiel, napríklad, od feudálnej spoločnosti) na nutnosti neustále vyrovnávať tendenciu k nadmernej koncentrácii moci, ktorá potom, paradoxne, prestáva byť mocou. Darmo hromadíte kontrolu nad výrobnými prostriedkami, ak to nakoniec znamená, že sa začne rúcať monetárny systém – preložené do nepresnej, ale možno rýchlejšie pochopiteľnej formulácie, že sa zrúti dopyt po tovare.
Moderná spoločnosť si musí tvoriť mechanizmy, ktoré zabezpečia, aby hospodárska moc netvorila politické privilégiá a aby chudobnejší mali vždy možnosť dotiahnúť sa na tých bohatších. Technický rozvoj, našťastie, vždy tlačí na určité premiešanie spoločenských hierarchií. Ak je spoločnosť dostatočne meritokratická, vedomosti sa ľahko stávajú kapitálom, jedinec má väčšiu šancu na spoločenskú mobilitu. Práve preto je vzdelanie také dôležité. Prispieva k zlepšovaniu produktívnej kapacity priamo, cez zlepšenie úrovne zručností a vedomostí, ale i nepriamo, cez vytváranie priestoru pre spoločenskú mobilitu.
Vytváranie bulvárnej kultúry. Bulvárna kultúra, to nie je zopár novín a časopisov založených na klebetách. Takáto populárna, zavádzajúca definícia úplne zahmlieva podstatu fenoménu. Bulvár ako prostriedok komunikácie a nástroj pre sebaidentifikciu konzumenta je založený na popretí logickej výpovede, na zmiešavaní pravdy s nepravdou. Bulvár je osviežením v komplikovanom svete, po prvé, preto, že prináša stále tie isté formulky. Stále hovorí o známych ľuďoch, stále prináša niečo so sexuálnym podtónom, stále ukazuje podobné príbehy zo života, príbehy bežných ľudí v nie bežných, ohrozujúcich situáciách (obyčajne vyrovnávanie sa s chorobu alebo nejaký rodinný otras) – inými slovami, je to stále príjemne rovnaké rozprávanie o sexe, moci a násilí, aj keď sa tváre občas menia. Po druhé, bulvár nutne musí, ak má byť príťažlivý, stierať hranice pravdy a fikcie, popierať potrebu konzistentnosti diskusie, jednoducho, ukazovať jednotlivcovi, že všetky tieto rámce objektivity sú nepotrebné, neustále ho manévrovať do pozície čistej subjektivity, pravdy založenej na vnímaní v danom okamihu. Iba tak môže byť bulvár tým úspešným druhom biznisu, akým je. Predávať jednotlivcovi - stratenom vo svete, ktorý dáva taký dôraz na pamätanie si informácií (v škole, v práci), na rutinu, na nutnosť byť súčasťou nejakého celku, neustále sa prispôsobovať – chvíľkový pocit jednoduchosti, oslobodenia od všetkých tých spútavajúcich okovov modernej logickosti, ktorá sa rozprestiera cez celú spoločnosť a ruší individualitu. Bulvár pokojne prinesie v jeden deň výzvu čitateľom, aby prispievali na konto nádeje niekoho kto nemá prostriedky na mimoriadne drahú operáciu – a v druhý deň článok o nezmyselnosti modernej medicíny. Bulvárny časopis pokojne ukáže fotografie princeznej Diany, rozmaznanej aristokratky, ktorá laškuje so svojím ďalším - bože, už koľkým - milencom na jachte. Hneď na druhý týždeň zase prinesie článok o úbohej ľudovej princeznej, ktorá, prenasledovaná nenásytnými fotografmi, zahynie so svojím milovaným - a tak veľmi chcela, a zaslúžila si, byť konečne šťastná. (Ak sa dobre pamätám, najpopulárnejší slovenský bulvárny týždenník to zvládol presne takto, v rozpätí jedného alebo dvoch týždňov).
Niežeby jednotlivec nemohol hľadať identitu aj inak, ale podstata bulváru je rýchlo a lacno. Unavená sekretárka v jednej ruke s čokoládou, v druhej s Cosmopolitanom.
Kedysi na Slovensku vychádzalo periodikum nazvané Bulvár. Už názov svedčí o tom, že jeho sponozori nepochopili podstatu tohto podnikania. Bulvár síce predáva klebety, ale nie je to jeho podstatou a ľudí to podvedome k podobným titulom neťahá. A obsah bol opäť len klebety, nie veľmi zručne naformulované.
Bulvár nie sú jednotlivé časopisy a denníky. Bulvárna kultúra sa musí tvoriť. Nikto nezačne z večera na ráno sledovať život totálne nezaujímavých amerických celebrít. Na vedomí konzumenta treba sústavne pracovať, vytvárať sféru bulváru, ku ktorej si ten vytvorí určitý vzťah.
Bulvárna kultúra je prirodzeným doplnkom moderného sveta, sveta, kde je človek ponorený do výroby tovarov a služieb, sveta rýchlej komodifikácie všetkého, aj zábavy. Prirodzenou snahou bulváru je spútať snahu človeka vymaniť sa spod kontroly výrobných vzťahov, upútať ho lacným šokom, ponukou moralizovania nad životom celebrít, osloviť slangovým jazykom. Premeniť na tvora fungujúceho na základe jednoduchých stimulov.
Všetky tri spomínané okruhy obsahujú výzvy pre každého jednolivca, aby sa bránil. Bránil pozitívne, rozvíjaním vzdelania, ale aby bol pripravený na občiansku aktivitu tam, kde je to potrebné. A samozrejme, je to výzva aj pre politické skupiny, strany, aby si formulovali program, ako konflitné tendencie v spoločnosti ovplyvňovať. V prvom rade by to mala byť výzva pre ľavicu (rozhodne však nielen pre ňu).
