Čo to vlastne je sociálny štát? V užšej definícii (vynecháme teda teraz školstvo, ktoré sa tradične nevníma ako súčasť sociálneho štátu) sociálny štát znamená dve veci. Štátom organizované poistenie a štátom nútené vyrovnávanie spotreby (v anglickej ekonomickej hantýrke používame výraz consumption smoothing).
V prvom prípade ide o zdravotné poistenie a poistenie pre prípad nezamestnanosti, v druhom o dôchodkový systém.
Štátom organizované poistenie máme preto, že v niektorých prípadoch súkromný trh a individuálne rozhodovanie o poistení nie je efektívne a niekedy vedie až k zrúteniu daného segmentu trhu. Súvisí to s tzv. asymetrickosťou informácií, ktorou sa zaoberá špeciálna oblasť ekonómie. Súkromné poisťovne si môžu napríklad vyberať iba „dobré riziká“, teda evidentne zdravých jedincov, čo vedie jednak k vynechaniu mnohých jedincov zo systému poistenia, jednak k zužovaniu trhu, až prestáva byť efektívny. Preto má takmer každá vyspelá krajina univerzálne zdravotné poistenie aspoň pre základné choroby, kde je fluktuácia nákladovosti vysoká (jeden pacient s komplikovanou chorobou môže stať systém za jeden rok toľko, ako iný za celý život). Poistenie znamená, že jednotlivci (ktorí nevedia, koho môže nejaká špecifická udalosť postihnúť) sa zložia na balík peňazí, z ktorého v prípade poistnej udalosti vyplatí čiastka poškodeným.
Verejný dôchodkový systémy, na druhej strane, neznamená vlastne nič iné ako štátom (do určitej miery) diktovaný profil osobnej spotreby počas života jedinca. Dôchodkový systém výborne vystihuje logiku fungovania sociálneho štátu ako procesu riešenia určitých spoločenských dilém, ktoré majú oveľa hlbšiu podstatu, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Pozrime sa na to bližšie. Prečo vlastne človeka nútiť, aby si šetril na dôchodok? (Napriek tomu, že na Slovensku sa o šetrení na dôchodok začalo hovoriť až v súvislosti so zavádzaním individuálnych, súkromne spravovaných účtov, každý dôchodkový systém je šetrením si – častokrát spojeným s určitou redistribúciou, k tomu sa dostaneme, ale to neovplyvňuje podstatu fenoménu.) Neznie to ako veľmi liberálny prístup. Odpoveď je zdanlivo jednoduchá. Je to nutné, pretože pozorovanie, komplikované empirické štúdie i ekonometrické testy, ukazujú stále rovnakú vec: jednotlivci si systematicky nezabezpečujú dostatočný majetok, z ktorého by mali žiť v starobe, táto tendencia je úplne zrejmá. To však stále nedáva ospravedlnenie systému. Aké sú však presne dôvody, pre ktoré si človek neodkladá dosť „nabok“? Jeden je kombinácia nedostatku informácií s neracionálnym vnímaním rizík. Bežný človek jednak podceňuje, ako dlho bude žiť, hlavne si však vie ťažko vypočítať, aké bude mať vlastne v starobe náklady. A čím je človek mladší, tým sa mu riziko nezabezpečenej staroby zdá menšie, skutočné starosti začnú až oveľa bližšie k prahu dôchodkového veku – a už je neskoro.
Po druhé, človek sa často spolieha na to, že ho nejako podporí niekto iný, rodina, štát, charita.
Po tretie, do tohto spoliehania sa na podporu inými je tlačený logikou kolektívnej dilemy. Ak si odkladám na dôchodok, som tak v danom okamihu ochudobňovaný oproti ostatným. Lepšie je míňať podobne, ako iní, a dúfať, že sa o mňa neskôr niekto postará. Verejný dôchodkový systém nie je až taký dôležitý pre ľudí s vysokým disponibilným príjmom, ktorí môžu investovať, je nutný predovšetkým z hľadiska ľudí s nízkym príjmom, pre ktorých je výpadok konzumácie oveľa dôležitejší a pokušenie nešetriť vyššie.
Dôchodkový systém teda funguje na základe dvoch, do značnej miery autonómych princípov. Po prvé je tu princíp akéhosi verejného dobra. Ak by sme ľudí nenútili šetriť, nerobili by to, ale potom by sme skončili s masou zle zabezpečených starých ľudí, čo by bol etický problém. No verejný dôchodkový systém je zároveň služba občanovi. Jedinec by bol bez systému tlačený do nešetrenia; mnoho jedincov by bolo spoločenskou konkurenciou doň tlačených aj v prípade, ak by si uvedomovali, že pre všetkých zároveň by bolo lepšie šetriť. Verejný systém túto dilemu rieši.
Toľko k ekonomickej logike základných funkcií sociálneho štátu. Krátke vysvetlenie sa zároveň dotklo jedného rozšíreného mýtu. Sociálny štát neznamená v prvom rade redistribúciu z majetku jedných do vrecák iných. Štúdie ukazujú, že vo väčšine európskych krajín asi tri štvrtiny prostriedkov, ktoré občan odovzdá štátu počas svojho života, sa mu zase vrátia. Teda odovzdané poistné čiastočne získa pri poistných udalostiach, odvody na dôchodok zase ako penziu. Iba menej ako štvrtina prostriedkov skončí ako celoživotné transfery k iným osobám. Táto redistribúcia môže prebiehať ako vedľajší produkt verejného poistenia a dôchodkového systému, alebo formou priamych dávok zameraných na udržanie jedincov mimo extrémnej chudoby.
Aj tu však treba byť opatrný, redistribúcia nie je čísté mínus, obyčajne znamená dynamické efekty, vďaka ktorým môžu získavať všetci. Udržanie ľudí mimo extrémnej chudoby redistribúciou býva lacnejšie, ako vyrovnávať sa s nákladmi v dôsledku zvýšenej kriminality; všeobecne zdravá populácia, vrátane extrémne chudobných, znamená menej zdravotných rizík pre všetkých; a podobne.
A tu prichádzame k ďalšiemu mýtu, alebo skôr k chybnému pristúpu k sociálnemu štátu. Stalo sa akýmsi klišé hovoriť o „drahom sociálnom štáte“, o tom, že „štedrý sociálny štát si ešte nemôžeme dovoliť.“ Takéto frázy občas používajú aj skúsení ekonómovia, ale obyčajne ide o akúsi veľmi hrubú skratku pre dynamické efekty. Ľudí bez ekonomického vzdelania to však zvádza k úplne chybným úsudkom. Myslia si, že prerozdelením sa peniaze akosi stratia. V ekonomike sa však peniaze nestrácajú. Z pohľadu celej ekonomiky nemôže byť niečo drahé alebo lacné. V takýchto kategóriách možno hovoriť z pohľadu jednotlivca. Ak zle nakúpim, ak stratím peňaženku, o dané peniaze som prišiel. V ekonomike sa však peniaze vždy iba presúvajú, ekonomika sú peniaze. Peniaze vždy idú od niekoho k niekomu. Možno jedine hovoriť, či presunutie je efektívne z hľadiska dlhodobého rozvoja ekonomiky, v konečnom vyjadrení, či optimálne prispieva k rozvoju produktivity výrobných faktorov.
Podstatou sociálneho systému teda je prispievať k dlhodobo udržateľnému ekonomickému rastu. Sociálny systém nie je lacný alebo drahý. Je buď efektívny alebo neefektívny. S dôchodkovým systémom, ktorý nedovolí poberať penziu ľuďom, ak neodídu z pracovného trhu v oficiálne stanovenom dôchodkovom veku alebo im nijako nezapočitáva nadpracované roky, evidentne nie je niečo v poriadku. Ani so systémom zdravotného poistenia, ktorý nemá strop pre percentuálne odvody a núti tak bohatých, aby divoko sponzorovali ľudí, ktorí do systému odvedú minimum. A podobne, takto by sa dalo pokračovať s rôznymi nuansami. Až kdesi nad základnými funkciami sociálneho štátu sa nachádza priestor pre vyslovený boj o „spoločenskú solidaritu“, ako napríklad pochopiteľný boj ľavice za slušné dôchodky pre ľudí, ktorých sa inak nemá kto zastať. Jednoducho, sociálny systém môže byť zle alebo dobre nastavený. To je však debata, ktorú možno načať iba po pochopení základných ekonomických princípov fungovania sociálneho štátu.
