Hm, som ľavičiar? Obávam sa, že podľa bežných klišé je ma dosť ťažké zaškatuľkovať. Z hľadiska verejnej správy sa vôbec nehlásim k tomu, čo sa na Slovensko pokladá za typický ľavičiarsky inštinkt: štát by mal vyzbierať čo najviac peňazí a potom ich prerozdeliť. Naopak, hlásim sa napríklad k racionálosti zavedenia školného pre univerzity – jednoducho je preto kopa dobrých argumentov.
Čítavam si Marxa, ale podobne i Schumpetera, takisto, ako ma v niektorých ohľadoch zaujíma, čo ja viem, Milton Friedman. (Pravda, ťažko by ste ma našli, ako systematicky listujem Misesovou Human Action a podobnými volovinami pre deti, takými populárnymi medzi americkými a východoeurópskymi „libertariánmi“.)
Vôbec, svojím životným a pracovným profilom nezapadám do „ľavice“. Nie som anti-elitista, práve naopak. Mám typicky elitné vzdelanie, od britskej súkromnej strednej školy až po načatý doktorát na jednej z najznámejších európskych univerzít, pracovne sa obyčajne pohybujem v rovnako elitných inštitúciách. Nezávidím bohatým ľuďom to, že sú bohatí. Naopak, veľmi často sa stretávam s veľmi, veľmi bohatými osobami. Viem, aký je to pocit, sedieť so šéfmi bánk na bridžovom dýchanku, alebo letieť Európou corporate jetom, sedadlá v bielej koži a k dispozícii obrovský bar. A, keď mám pravdu povedať, mám rád luxus. Pravda, do luxusu rátam aj intelektuálne pôžitky, preto vo výbere medzi životom študenta na mizernom štipendiu ale v dobrom programe a s prístupom k dobrej knižnici a dobre plateného miesta dám prednosť tej študentskej romantike. Ale mám rád aj čistý materiálny komfort, či už má visačku s astronomickou cenou alebo je zdarma – dobré víno, dobré jedlo. Aj vyslovene luxus, na cestách Európou dbám na to, aby som bol ubytovávaný v dobrých hoteloch. Lacná vodka a jedlo a là školská jedáleň na typických zhromaždeniach ľavičiarov na Slovensku, to nie je práve moje gusto (aj keď, ok, z času na čas je to príjemná romantika).
Nie som odkázaný na „ľavicovosť“ ako obranný inštinkt chudobných. Dobré zárobky som síce v poslednom čase obetoval na oltári vedy, ale v zásade nemám problém presadiť sa na trhu práce. A teda, ďalší argument, nepotrebujem robiť politiku,a hlásiť k „pravici“ alebo „ľavici“, aby som si na seba zarobil.
Mám rád podnikanie. Na Vianoce rok po páde starého režimu som napiekol medovníky a išiel ich s bratmi predávať po bytoch, začínajúc s vinšovaním pekných sviatkov. Len tak, chcel som vedieť, akí úspešní môžeme byť (inak, hodilo to slušné peniaze, ľudia boli úplne nepripravený na podomový predaj, a vôbec, odmietnite niečo trom detským ksichtíkom; a medovníky boli tiež celkom dobré). O pár rokov neskôr ma celkom bavilo podnikať na voľnej nohe, ako tlmočník, učiteľ angličtiny, novinár a čo ja viem čo ešte. Bratislava a Praha sa vtedy začínali zapĺňať Američanmi, s ich typickou organizovanosťou a zmyslom pre biznis, s kopu z nich som sa dobre poznal, stále bolo čo robiť, organizovať, predávať.
A, celkovo, mám „kladný postoj“ k práci. Nechcem tým povedať ani tak to, že som workoholic, to nie, ale že uznávam, že ľudia by si mali na seba zarábať. Týmto sa chcem dištancovať od úplného extrému v rámci klišé o ľavicovosti a zároveň nešťastnej tendencie medzi slovenskou ľavicou, kde sa stále viac zdôrazňuje negatívny postoj k bohatým, namiesto zdôrazňovanu ochrany „ľudí práce“, s jasným odlíšením od ochrany sociálnych parazitov.
Áno, vždy kladiem dôraz na prácu a vzdelávanie sa. Vážim si ľudí, ktorí si dokážu vyhľadať zaujímavú prácu a naplno sa jej venujú, vzdelávajú sa, kladú si stále vyššie cile. Väčšina bratislavských ideologizujúcich detí, nepracujúcich a priživujúcich sa na rôznych mimovládnych aktivitách, mi ide na nervy.
V prvom rade však musím zdôrazniť dve veci:
Po prvé, neznášam ideológiu „byrokratického socializmu“. Ako som už naznačil, na Slovensku „ľavicu“ definuje predovšetkým názor, že treba úctivo vzhliadať k nejakej entite z názvom „štát“, ktorá by sa dala zobraziť ako jeden obrovský úradník, behajúci po republike s veľkým pravítkom v ruke, spravodlivo nadeľujúci a rozdeľujúci. Nemám rád tú pokakanosť z ekonómie, zo snahy podporovať v ľuďoch tvorivosť, z pozitívneho vzťahu k zlepšovaniu ľudských možností. „Ľavica“ na Slovensku v zásade ničomu nerozumie, prenechala slovo „reforma“ pravici, zameriavajúc sa na horekovanie nad všetkým novým, čo život prináša a propagujúc návrat k spomínanému zbyrokratizovanému modelu fungovania spoločnosti.
Po druhé, necítim nejakú potrebu pohybovať sa vo sfére organizovaných náboženstiev. Ak by som si už nejaké mal vybrať, bol by to katolicizmus. Katolícka teológia opisuje možnosti človeka v tomto svete oveľa precíznejšie, ako to robia náboženstvá priemyselného veku. Jednoduché svetonázorové rámce ako socializmus, liberalizmus, konzervativizmus sa v exaltovanom poňatí stávajú typickými štruktúrami sebaidentifikácie, ktoré majú človeku dať odpovede zoči-voči „strachu zo smrti a bolesti žitia“, ako to robí každé náboženstvo. Dávajú človeku určité ritualizované procesy (opakovaním nejakých klišé, stretávaním so spolubratmi z kultu, atď.), vďaka ktorým sa môže nejako vymedzovať voči zvyšku spoločnosti, budovať si identitu. Pravda, tvária sa, že nemajú Boha, ale je to pravda akurát v tom, že si ho rozkúskovali. V rámci týchto širších štruktúr potom vyrastajú ešte malé kulty „jediných skutočných zástancov pravdy“, kde potreba byť členom veľkej skupiny ustupuje do pozadia, a v popredí je študovanie Knihy alebo orgiastické diskusné sedenia. Je úplne jedno, či ide o radikálnych „trockistov“, „leninistov“, „anarchokapitalistov“ – z hľadiska postoja k životu sú úplne rovnakí. Neodsudzujem ani kulty ani veľké organizované náboženstva, len sa mi jednoducho nechce do nejakého z nich radikálne zapojiť.
Na druhej strane patrím k tým, ktorí sa rozhodne stavajú proti radostnej deštrukcii ľudských hodnôt i fungujúcich spoločenských inštitúcií v mene budovania “trhu”. V prvom rade ide o intelektuálny inštinkt. Kopa z toho, čo v mene “trhu” povedia kvázi-ekonómovia z rôznych propagandistických inštitúcií sú buď naivnosti alebo vyslovene hlúposti. Tomu sa však venujem na iných miestach blogu.
Po druhé, je to otázka životného štýlu. Zvlášť Bratislava sa v týchto rokoch hemží masami nie veľmi chytrých hlavičiek, na ktoré stačí zavesiť kravatu a ajhľa! už sú to vážení úradníci nejakej nadnárodnej firmy, vizitka v jednej ruke, laptop v druhej, páni sveta. V podstate som rád, že som od toho mesta po väčšinu roku ďaleko. Poznám tam kopu chytrých podnikateľov, ale dominantý dojem z Bratislavy, aspoň z môjho pohľadu, je tvorený práve takýmito nulami, s ktorými sa človek nemá o čom baviť, a ktoré sa tvária strašne dôležito. Nerád som vnímaný ako súčasť tohto zlého divadla, čo ma posúva smerom k nálepke „ľavičiar“.
A nemám rád buržujskú ideológiu. Triedenie ľudí podľa toho, kto koľko zarába. A názor, že výška platu vyjadruje nejakú imanentnú honotu človeka. A to zbožňovanie všelijakých pozlátených nálepiek. Napríklad štúdia na „svetových“ univerzitách, keď už som pritom. Niekto, kto príde z Harvardu, musí byť úžasný. Nemusí. Áno, je dobrá vec tvoriť si určité elitné inštitúcie a má veľa výhod byť ich členom. Sám sa podľa toho občas riadim. Ale ten buržujský inštinkt vyhľadávania fetišov, značiek jedinej možnej kvality, to pokladám za úbohé.
Nemám nijako extra rád kapitalizmus ako taký. Teda tendencie, ktoré so sebou prináša. Komodifikáciu života. Napríklad životný štýl, kde už nie ste schopný sa zabávať inak, ako kúpou nejakého tovaru – členstva v klube, vstupného na diskotéku, nákupom šiat. Všetko organizované, vždy vstúpiť do nejakej mašiny (auta), presunúť sa do inej krabice (obchodného domu, nočného klubu), niečo si kúpiť (drink, parfém alebo iný lifestyle produkt). Príliš veľa času som strávil v Británii, ktorú mám veľmi rád, ale kde mi jednoducho vadia masy ľudí, ktorí už dokonale nie sú schopní spontánnosti alebo činnosti, ktorá neobsahuje nejaký akt kúpy: navarenie jedla priamo zo základných surovín, výlet s priateľmi len tak, do prírody, bez jasného cieľa.
Rituály kapitalizmu. Trafené biznis spravodajstvo z Wall Street (kopa týchto analýz sú inak vyslovené voloviny, odporúčam napríklad rozkošnú knižku Random Walk Down the Wall Street). Divokú snahu „pracovať“ čo najviac, po pracovnom čase, aj keď ide o zbytočnosť, ale firme sa musí dokázať čo najväčšia lojalita.
Sociálne vrstvenie. Očarenie značkami. Očarenie veľkými firmami (pravičiari často obviňujú ľavičiarov, že sú zamiovaní do Veľkého brata-štátu a pritom sa sami klaňajú iným samcom, Herkulom, spasiteľom, nadnárodný korporáciám). Atď.
Neznášam buržoáznu morálku. Rovnostárstvo v podobe nútenia, aby mal každý človek nejakú malú množinu preferencií, ktorú realizuje nákupom tovaru, a aby každý chcel buržoáznu spoločnosť s buržoáznymi hodnotami. Snahu ísť s davom. Pozerať tie isté filmy, večer sa poslušne „zabávať“ v nočnom klube, ráno poslušne nastúpiť do práce.
Áno, myslím si, že je niečo vznešené na tom, keď človek bojuje za neprivilegovaných. Myslím si, že je niečo vznešené na tom, keď človek neustále bojuje proti pohlteniu mašinériou modernej, buržoáznej spoločnosti.
Nechcem, aby naivní ideológovia zničili pekné črty krajiny, kde som vyrastal. Zatlačili do úzadia bohatú kultúru (české filmy, slovenské divadlá a výborné koncerty klasickej hudby) v prospech popcornovej prázdnoty – nemám nič proti hollywoodskym filmom, ale rozhodne mám niečo proti životu, kde jediné kultúrne vyžitie predstavujú megakiná s hlúposťami a Rybníčkova televízia či Joj a Markíza.
Mám rád veľa oblastí slovenského vidieka, generáciami formovaný humor a ľudové múdrosti. Nemám rád, keď sú títo ľudia obetovávaní v sociálnej politike alebo prehliadaní kultúrne, pretože bratislavská elita žije kopírovaním „Západu“ a láskou k nadnárodným korporáciám.
Hlásim sa k mnohým starým, osvedčeným heslám. Napríklad „chudoba cti netratí“. A myslím si, že tendencia (a bohužiaľ, Slovensko jej dôsledky o pár rokov zrejme pocíti) k vytváraniu tried, zvlášť „supertriedy“ veľmi bohatých ľudí riadiacich politický život a „podtriedy“ vyslovenej chudoby, je skutočne škaredá a treba sa jej postaviť.
Som za rozumnú mieru štátnej intervencie, zvlášť čo sa týka rodinnej politiky a vyrovnávania regionálnych rozdielov, či rušenia zvýhodňovania bohatých populistickými nástrojmi typu rovná daň (v zmysle režimu, nie sadzby, ale to je na dlhú diskusiu).
A rozhodne som proti drancovaniu prírodných zdrojov, nadmernému zapĺňaniu priestoru „hospodárskymi“ aktivitami – podpore automobilizmu za každú cenu, zapĺňaniu verejných priestrastiev v mestách administratívnymi budovami, rúbaniu lesov s cieľom postaviť turistické megacentrá. Všetko toto treba rozumne regulovať a bude to veľkou výzvou verejnej politiky v nasledujúcich rokoch.
Áno, k týmto veciam sa hlásim. Nemám rád nálepky a osobný život si žijem, ako sa mi zapáči, bez „správnych“ rituálov a stretávania sa so „správnymi“ ľuďmi. Vo veciach verejných sa však hlásim k ľavici - presnejšie, k vybudovaniu skutočnej ľavice na Slovensku.
