Na začiatok tohto článku upozorňujem, že ide o stručný, čiastočne historický prehľad o amerických problémov s demokraciou. Nejde tu o nijakú protiamerickú propagandu, ako ešte spomeniem na záver. Američania sa o svojej hostórii učia aj menej príjemné fakty. Obyvatelia postkomunistických štátov o nich väčšinou nemajú ani tušenia. Spojené štáty si tak buď maľujú neuveriteľne naružovo, alebo naopak prepadajú hysterickému protiamerikanizmu.
Ale späť k obdobiu povstaní. Na potlačenie tzv. „whiskey rebellion“ (po zavedení dane z pálenia whiskey) potreboval George Washington dokonca viac vojakov, ako mal vo víťaznej bitke s Britmi (vďaka tomu však vlastne ani nebojoval, rebeli sa poväčšinou rozutekali). Rozsiahle bolo tiež skoršie povstanie Daniela Shaysa.
Aj celé 19. storočie bolo poznamenané rozporom medzi ideálmi slobody a krvavou expanziou. Napriek rečiam o ochrane práv Indiánov (práva žiť vo vymedzených rezerváciách) praktikovala častokrát vláda jednoducho ich vyvražďovanie cez „trestné výpravy.“ Ku sklonku storočia nasledovala víťazná vojna so Španielskom a zabratie Filipín, kde Američania promptne zatkli vodcov protišpanielskeho povstania po tom, ako ich podporovali. Anexia Havaja. A medzitým vojna Severu proti Juhu, jedna z najkrvavejších vojen modernej éry vôbec, kde priamo v boji padlo vyše šesťstotisíc ľudí.
Zahraničná politika je jedným z najmarkantnejších príkladov rozporu medzi demokratickými ideálmi a realitou. Kongres schvaľuje len väčšie operácie, „policajné akcie“ ostávajú v pôsobnosti exekutívy, aj keď v posledných rokoch si zákonodarný zbor trochu posilnil pozície. „Checks and balances“ sa tak uplatňujú najmä v oblasti vnútornej politiky, kým po svojom zvolení má v zahraničnej politike prezidentská mašinéria značne voľné pole pôsobnosti.
A zahraničná politika je oblasťou, kde sa najmä v 20. storočí presadzovanie „záujmov“ krajiny značne líšilo od proklamovanej lásky k demokracii a šíreniu ideálov slobody.
V roku 1903 vytvorili Spojené štáty Panamu – dodali prostriedky „rebelom“ na odtrhnutie tohto regiónu od Kolumbie a nechali si od nich podpísať exkluzívne práva na oblasť Panamského kanálu, ktorý sa tak mohol dobudovať. Nasledovala séria krátkodobých intervencií v Latinskej Amerike. Len Nikaragua ich zažila už pred druhou svetovou vojnou niekoľko. Po dlhé roky podporovali USA doktárora Trujilla v Dominikánskej republike. V roku 1961 tu boli slobodné voľby, v ktorých zvíťazil Juan Bosch. Toho o dva roky odstavila vojenská junta. Rozhorelo sa ľudové povstanie, ktoré prišli potlačiť americké jednotky. Bosch, ktorý bol veľkým obdovovateľom USA, iba neveriacky poznamenal, že najväčšia demokracia na svete pošliapala skutočné demokratické hnutie.
Tu by som sa mal zastaviť. Ak si niekto myslí, že citujem z „komunistickej literatúry“, tak sa veľmi mýli. Americkú históriu som študoval u profesora, ktorý mal doktorát z Yale, na vysokej škole vytvorenej zčasti pre potreby americkej armády a deti amerických diplomatov v Európe. Američania sa bežne učia na svojich vysokých školách (na tých liberálnych, nie všetky sú také) fakty o svojej krajine, ktorých počutie vyvoláva u ľudí z postkomunistických krajín hysterické kŕče a výkriky o komunistickej propagande.
Aby som dokončil odsek o zahraničnej politike. Ani sa tu hádam netreba zaoberať známejšími udalosťami, ako napríklad nepodarenou intervenciou na Kube a snahami o zavraždenie Fidela Castra či pomerne nedávnu inváziu do Panamy, kde zahynule pravdepodobne tisíce Panamčanov. (O číslach sa doteraz vedú diskusie. Po tom, ako americké velenie odhadlo počet obetí na dvesto, sa v USA ustanovila nezávislá komisia na čele s bývalým ministrom spravodlivosti Clarkom, ktorá urobila odhad tritisíc zabitých.) O aktivitách neslávne známej United Fruit Company, ktorá v spolupráci s vládou dosadzovala a podporovala krvavých stredoamerických diktátorov, toho boli popísané stohy.
Ľahkosť, s akou si americké vládne špičky tvoria zahraničnú politiku súvisí aj s tým, že väčšina obyvateľov tejto krajiny sa o zahraničie nezaujíma a veľa o ňom nevie.
Čo ale vie? Prieskumy často tvrdia, že viac ako polovica dospelých Američanov považuje Bibliu za doslovnú pravdu. Aj keď takéto čísla môžu byť len veľmi zjednodušenou interpretáciou toho, čo sa v USA vlastne deje, fakt je ten, že náboženský fundamentalizmus hrá v tejto krajine obrovskú úlohu. Ako to vplýva na schopnosť správať sa demokraticky? Nehovoriac o manipulácii médií, ktorá je obyčajne na úrovni, aká by v Európe jednoducho neprešla.
USA sú často jednou veľkou šou. Zoberme si „vojnu proti terorizmu“. Niekoľko týždňov pred útokom na dvojičky britský časopis The Economist upozorňoval, že v porovnaní s európskymi štandardmi sú kontroly na amerických letiskách neuveriteľne neprofesionálne. A dnes? Opačný extrém: cirkus. Na letiskách pre zmenu Národná garda, okázalé zatýkanie cudzincov, ktorí sa prehrešili proti nejakým neznámym predpisom. Ako britská novinárka na voľnej nohe, ktorá imigračným úradníkom spomenula, že prichádza do USA zbierať materiál na články. V putách ju previedli letiskom a deportovali z krajiny – aj novinári prichádzajúci z krajín s inak bezvízovou povinnosťou totiž musia o víza žiadať!
Sú Spojené štáty „nedemokratickou krajinou“? Napriek všetkému si to nemyslím. Sú krajinou protikladov. Iste, zčasti policajným štátom, ale zčasti štátom slobodných, plodných občianskych diskusií. Krajinou ľudí tučných od prežierania, ktorých jediný politický záujem sa dá zhrnúť do otázky: aké budú ceny benzínu. Ale i krajinou neuveriteľne vzdelaných a láskavých ľudí. Krajinou skvelých univerzít.
USA nie vždy dobreme chápame. Slováci si často urobia zlý obraz o Spojených štátoch na základe výmenného pobytu na priemernej americkej škole kdesi na Stredozápade. Neuvedomujú si regimentáciu amerického systému. Kým napríklad na slovenskej škole stále platí značné egalitárstvo a v jednej triede je celá škála rozumových schopností, v USA sú školy často odstupňované, tie lepše, obyčajne súkromné, sústreďujú lepších žiakov a majú náročnejšiu výučbu. Na takú sa ale zvlášť z chudobnejších európskych štátov len tak na výmenu nedostanete.
Ale to len na okraj. Tento článok nebol nijakým analytickým dielom. Chcel som len poukázať na potrebu učiť sa. Nedať sa vtlačiť do pozície, kedy získavam obraz o krajine z útržkovitých mediálnych klišé a zúfalo sa držím plagátového obrazu nejakej krajiny.
Niet nič odpornejšieho, ako typický proamerikanizmus založený na oslnením mocou krajiny a dostupnosťou lacného konzumného životného štýlu. Ale opačný extrém, naivne hrdý, „cool“ protiamerikanizmus, založený na čítaní často mimoriadne skreslených internetových článočkov, nie je ničím iným, ako snahou narýchlo zaplátať nejakú potrebu tvorenia si pevného bodu, „morálky“. Lacná angažovanosť nemení dynamiku vývoja svetovej politiky. Ale sebavzdelávanie mení aspoň jedného človeka. Myslím, že k lepšiemu.
