Pritom takéto rozčleňovanie dáva pomerne často z praktického hľadiska len minimálny zmysel. Po prvé, vo svete biznisu existuje veľa prípadov, kedy „súkromná“ spoločnosť funguje zčasti ako verejnoprávna, pretože inak by stratila časť zmyslu svojej existencie. Reuters, najvplyvnejšia informačná spoločnosť sveta, je napríklad kótovaná na burze, s jej akciami sa verejne obchoduje. Štatúty spoločnosti však nedovoľujú akejkoľvek jednotlivej skupine získať dominatný balík akcií tejto firmy. Nad tým, aj nad inými funkciami Reutera dozerá špeciálny trust, ktorí má významné blokačné práva oproti iným akcionárom. Reuters, jeden zo strojcov globalizácie (obchodovanie devízových trhov sa deje napríklad z obrovskej časti cez systémy tejto spoločnosti) si tak zachováva silnú mieru nezávislosti na čiastkových vplyvoch obchodného sveta. Vo svete médií podobné veci nie sú ničím neobvyklým, dal by sa tu napríklad spomenúť trust, ktorý dozerá nad nezávislosťou jedného z najvplyvnejších britských denníkov The Guardian.
Po druhé, kapitalizmus už dávno nie je kapitalizmom firiem riadených jedným človekom. Firmy s verejne obchodovateľnými akciami sa nie náhodou v americkej hantýrke nazývajú „public companies“. Desaťtisíce drobných akcionárov majú na riadenie firmy pramalý priamy vplyv. Rozhodujú manažmenty. Teoreticky akcionári s určitým časovým sklzom môžu spozorovať zhoršenie hospodárenia spoločnosti a manažment vyhodiť. Drobní akcionári sa však logicky ťažko sami dohovoria na nejakom spoločnom postupe. A keďže manažment má veľkú možnosť benefitovať z obohrania akcionárov o ich majetok, kľúčovú úlohu tu zohráva transparentnosť hospodárenia a silný legislatívny rámec, ktorý zabraňuje prelievaniu majetku v podobe pre firmu nevýhodných obchodov. Obe oblasti sú teda v poslednej inštancii vecou štátu. Vlády sú historicky zodpovedné za ustanovovanie silných burzových komisií (v USA tie najväčšie majú tisíce úradníkov). A legislatívny rámec pre pomenovanie a potrestanie hospodárskej kriminality je nevyhnutným prvkom konštrukcie „trhu“ vôbec.
Po tretie, západný svet používa v čoraz väčšej miere priamu zmes súkromného a štátneho kapitálu a manažmentu. „Public-private partnerships“ (PPP) sú napríklad v Británii bežnou formou podnikania. Miestny úrad, univerzita či verejnoprávna korporácia takto založí firmu, ktorú zčasti manažuje, ale kapitál ide cez akciové trhy alebo z bankového sektora.
Na záver treba dodať, že fetiš „súkromného“ sektora je často mizivo podložený nejakou logikou. Keď v Británii po vojne znárodnili oceliarsky a ťažobný priemysel, produktivita a ziskovosť týchto odvetví výrazne vzrástla. V iných situáciách naopak pomôže privatizácia.
Podstatou mikro-ekonomickej efektivity je v prvom rade súťaž, podporená silnými kontrolnými mechanizmami, nie to, či je niečo súkromné alebo štátne.
