Priznám sa, v tej verzii „ekonómov“ sú mi libertariáni niekedy milší ako ich radikálne „ľavicové“ náprotivky. V bolševickej časti spektra neexistuje často takmer nič iné, ako uplakané rozprávanie o démonoch trhu a peňazí. Stačí si otvoriť slovenský týždenník Slovo. Chvíľami sa zdá, že všelijakí hayekisti majú aspoň snahu o určitú analýzu reality. Takýto dojem však rýchlo pominie. Libertariáni redukujú realitu na niekoľko jednoduchých schém, mimo ktorých sa odmietajú baviť.
Predovšetkým rozmýšľajú v zúfalo uzavretých kategóriách. „Štát“, nízke dane versus vysoké, atakďalej. Pri takomto prístupe je dosť ťažké postihnúť podstatu rôznych procesov. Vzťah „vlastníctva“ sa vníma ako diskrétny akt - pritom legalistické vyjadrenie sa často veľmi zle kryje so vzťahom reálnej kontroly nad výrobnými a obchodnými procesmi. Pod povrchom zdanlivo jednoduchého pojmu je zložitá spoločensko-právna konštrukcia, ktorá sankciou štátu/spoločnosti predpisuje, akým spôsobom sa môže s určitými statkami nakladať. Ak by sa však libertariáni zaoberali hlbšou analýzou takýchto vzťahov, vymizla by z ich snaženia kultová fetišizácia, o ktorú im v skutočnosti ide.
V tomto sú libertariáni ako radikálni protestanti, ktorí potrebujú mať svoju Bibliu a brať ju doslovne (čo je možné, len ak sa Kniha skladá zo Slov, z ktorých každé má nejaký ostro vnímaný, nemenný význam, akoby daný odkiaľsi zhora). Čo, mimochodom, vyplýva z historického vývoja libertarianizmu.
Stručný historický exkurz
Ten sa zrodil na americkej pôde príchodom Misesa a Hayeka. Osamelých kazateľov „vyhnaných“ z Európy tu čakalo prostredie silno náboženskej morálky a tiež kultúry neustále odstrkovaného malopodnikania. Celá história Spojených štátov je zápasom medzi drobným podnikateľom a veľkokapitálom a štátom. Zlatý vek malopodnikateľov nikdy neexistoval. Bola to vláda, kto umožňoval parcelovanie indiánskych teritórií pre osadníkov, kto ich logisticky a vojensky podporoval. Nároky drobných konzumentov vyhovovali rozvoju veľkého biznisu, ktorý (ako každá komplikovaná spoločenská činnosť), sa dial cez spoluprácu s vládou (zaberanie pozemkov pre železnice je typickým príkladom). V určitých vlnách saturácie segmentov trhu a koncentrácie kapitálu drobní remeselníci a farmári strácali svoje majetky. Koncentrácia pôdy spojená so silnou mechanizáciou rastlinnej výroby v jednom regióne vedie k tomu, že farmáci inde sa zrazu dostanú do konkurenčnej cenovej nevýhody. Kováč stratí svoju prácu po tom, ako sa železný tovar začne masovo vyrábať. A podobne.
Keďže však takmer všade v tejto krajine existovali obdobia, kedy drobní podnikatelia boli zdanlivo autonómnou silou a kedy sa deľba práce diala akoby v každom meste osamote, vznikol mýtus typického „amerického mesta zlatého veku“, kde ten robí to a ten zas ono, všetci si produkty svojej práce vymenia a sú šťastní a spokojní. Treba zopakovať: mýtus. V skutočnosti vždy bola v pozadí nejaká štátna sila a nejaký veľkokapitál, ktorému v danom období dosadzovanie pionierov do neobývaných teritórií vyhovovalo („otcovia ústavy“ boli tiež len veľkostatkári). A rozvoj typických malých miest stredozápadu umožnil rozvoj priemyselných centier, ktoré vyrábali podstatné priemyselné tovary, najmä pre poľnohospodárstvo. Deľba práce v rámci mesta a okresu by umožňovala iba subzistenčné hospodárstvo.
V obdobiach, kedy dochádzalo k silnej koncentrácii kapitálu a poklesom cien, sa však formoval duch nenávisti voči big business a vláde.
V tomto prostredí si libertarianizmus našiel svoju sektársku podobu. Hayekovu Cestu do otroctva možno ešte považovať za dokument klasického liberalizmu. Jeho neskoršie pamflety už boli silne poznačené kazateľským duchom, opisom raja na zemi, ktorý by nastal, ak by neboli zla, teda vlády. Samozrejme, veľkokapitalista nebude podporovať myšlienky, ktoré sú nejako výrazne adresne namierené voči nemu. Zato ťaženie za kapitalizmus bojovaním nejakej občas dosť ťažko identifikovateľnej štruktúry podporí. Murdoch rád vydá Hayeka po tom, ako cez nejakú vládu presadí svoje obchodné zámery. Niežeby nenávisť voči big business v USA neexistovala. Ale v rámci libertariánskeho kultu na druhej strane nerovnice ostáva už iba vláda.
Ako libertariáni vnímajú realitu
V libertarianizme je ústredným pojmom trh, ktorý je vnímaný ako všeobjímajúci mechanizmus nastoľujúci spoločenskú harmóniu. Trh tu býva predstavovaný ako niečo, čo si každý pamätá z detstva – priestor, kde sa zídu ľudia, jeden pestuje mrkvu, ďalší kaleráby a sériou výmenných aktov dospejú k tomu, že každý má škálu vecí, ktorú potrebuje a navyše došlo k efektívnemu využitiu výrobných faktorov cez špecializáciu. Cez túto zavádzajúcu konštrukciu sa libertariáni jednoducho nevedia preniesť.
V skutočnosti moderná ekonomika je komoditnou ekonomikou. Ľudia nevyrábajú veci, ktoré si akosi ex post vymenia, ale vyrábajú tovar preto, aby bol predaný. Tento zdanlivo nepodstatný rozdiel v skutočnosti vyjadruje fungovania spoločnosti ako celkov vzájomnej závislosti a, keďže ide o komodity, určitej homologizácie konzumu. Moderná ekonomika sa skladá z čoraz komplikovanejších entít, pretože si to výroba komplikovaných tovarov vyžaduje. A sféra produkcie má svoj nutný proťajšok vo sfére konzumu. Obe sféry sa navzájom ovlyvňujú. Ľudia neprichádzajú na trh s nejakými a priori preferenciami, ktoré si výmenou uspokoja a potom sa z trhu stiahnu.
Priestor, v ktorom sa výmena deje, navyše, stručne a jednoducho, tvorí ústredná moc, ak chcete, štát. Štát tvorí systém odmien a trestov, ktoré dovoľujú pomenovať, čo je v podnikaní dovolené a čo nie. Až právny systém vytvára prostredie, v ktorom je možné kalkulovať podnikateľské riziko. Jeden príklad. Na začiatku 19. storočia bola forma podnikania prostredníctvom spoločností s ručením obmedzeným aj vo vtedajšej rodiacej sa priemyselnej superveľmoci, Británii, prakticky nepredstaviteľná. Ojedinelé snahy takéto firmy vytvoriť narážali na problém, že veritelia firmy nemuseli rešpektovať, čo si zakladatelia dali do svojho štatútu. Mám pohľadávku voči takejto firme (možno som tú pohľadávku dokonca kúpil) a ak je firma nesolventná, idem po majetku zakladateľov. Po rastúcom tlaku podnikateľskej vrstvy však ručenie obmedzené bolo do právneho poriadku pridané. Štát tak umožnil, aby sa ľudia mohli púšťať do určitého primeraného podnikateľského rizika a uzákonil, že sa určitým spôsobom toto riziko rozkladá, musí ho niesť veriteľ aj dlžník. Rizikový vzťah sa tak zosúmernil a stal ľahšie kalkulovateľným. (Pri ručení majetku narážame na problémy s marginálnou utilitou majektu – môj majetku môže byť mojím živobytím a teda mať pre mňa nepomerne väčšiu hodnotu, ako má peňažná pohľadávka pre život firmy.To po prvé. A po druhé aktíva firmy, keďže sú logicky umiestnené v hospodárskej sfére, sa kalkulujú ľahšie, ako aktíva domácností, čo malo význam najmä v období pred silnou komodifikáciou života domácnostií.)
Iný príklad. V 19. storočí boli väzenia pre dlžníkov bežnou súčasťou života mnohých krajín. Dnes ich žiaden moderný štát nemá. Tento akt len opäť zlepšil možnosti kvantifikácie rizík.
Jednoducho, spoločnosti s ručením obmedzeným i osobnú nedotknuteľnosť dnes berieme ako niečo úplne samozrejmé a prirodzené, hoci ide vcelku nedávne inovácie.(Týždenník The Economist pre niekoľkými rokmi dokonca vyhlásil ručenie obmedzené za jeden z najdôležitejších hospodárskych vynálezov moderných dejín.)
Ďalšie funkcie štátu v oblasti poskytovania tzv. verejných statkov tu rozoberať nebudem, keďže to robí každá poriadna učebnica úvodu do ekonómie.
Trh nie je žiadným univerzálnym spasiteľským mechanizmom. Slobodná obchodná výmena s cieľom získať niečo viac, ako mám, je tendenciou, to je všetko. Pritom táto tendencia môže mať pre hráčov v danej hre, či už ide o osoby, firmy alebo štáty, rôzne druhy výsledkov. Zoberme si ako príklad medzinárodný obchod a tú typickú libertariánsku snahu bez akéhokoľvek pozerania sa na kontext predpisovať zrušenie ciel. Slobodný obchod je vraj dobrý za každých okolností a hotovo. Určite? Čo takto príklad krajiny, kde výrobný proces ovláda určitá elita, ktorá zisk namá záujem v tejto krajine reinvestovať (zvlášť, ak proces, na ktorom bohatne, vyžaduje lacnú manuálnu prácu). Táto elita navyše ovláda štátne funkcie a extra zisk, ktorý obchodom realizuje, jej umožňuje budovať efektívnejší systém kontroly obyvateľstva. Takto fungovali plantážnické hospodárstva Strednej Ameriky dlhé desaťročia. Čím bola perspektíva zisku pre elitu vyššia, tým viac ľudí strácalo pôdu – statkári tak získavali jednak tú pôdu, jednak z pôdy, zdroja obživy, vykorenenú pracovnú silu, ktorá sa stala na nich závislá.
Alebo krajina jednoducho nemusí byť na prílev extra kapitálu pripravená. Ako získava slobodým trhom krajina, kde si všetci pri otvorení trhu minú úspory na konzumné statky (a navyše, keďže je teda otvorený trh, predajú investičné statky, aby krátkodobo ešte viac zvýšili spotrebu, veď žiť treba dnes)? (Príkladov je, v rozličnej miere radikálnosti, veľa, dosť radikálnym prípadom je Albánsko v 90-tych rokoch.)
Jednoducho, neexistuje žiadny v každom prípade dobrý slobodný trh. Vždy sa treba pýtať, dobrý pre koho, v akom časovom horizonte, aký je kontext a aké sú dynamické vplyvy.
To ale libertariáni nerobia. Kontext a historická analýzu nie sú povolené, pretože analytický prístup je nepriateľom kultu, v tomto prípade kultu „trhu“.
Ale trh je jednoducho mechanizmus, nič viac. Mechanizmus v zásade užitočný, ale častokrát vedúci k efektom, o ktorých užitočnosti či hodnote by sme mohli debatovať. Navyše, ako každá tendencia, je jeho užitočnosť závislá od miery. Trh je ako sex. Je príjemný aj užitočný (ak zachovanie ľudského rodu pokladáme za užitočné). Make love not war. Budeme teda stále súložiť?
Hipíci by povedali, že je to výborný nápad. Ale libertariáni nie sú hipíci. Libertariáni sú ideologickým predvojom veľkokapitálu. Libertariánske myšlienky platí Murdoch, Forbes. Libertariáni hovoria o slobode cez produkciu, cez vlastníctvo. Pravda, v hlasaní, o čo im vlastne ide, si často odporujú. Ľudia majú svoje preferencie, hovoria raz, je slobodnou vecou každého, čo si zvolí. Ale hneď nato dokazujú, akí sú hlúpi ľudia v tých krajinách, kde si volia „socialistov“, sociálny štát a poukazujú na ten indikátor indikátorov, vývoj hrubého domáceho produktu. Zrazu už nejde o to, čo ľudia chcú, ale o to, či vedia produkovať čo najviac, aspoň teda produkovať v tom zmysle, ako to vyjadruje konštrukt zvaný HDP.
Libertarianizmus obyčajne skĺzava k vyjadrovaniu hodnôt cez peniaze. Najmä ten vulgárny libertarianizmus rýchlokvasných podnikateľov. Ak sa niekto sťažuje na výšku zárobkov vo svojej profesii, majú okamžitú odpoveď: ak zarábam niekde málo, tak to predsa zmením, nie? Neexistuje iná hodnota ako hodnota peňazí.
A táto psychologická závislosť na primitívnom produktivizme sa navyše snúbi s neschopnosťou uznať, že tendencia k výmene môže byť zničujúca. Že trh, ktorý inak slúži ako mechanizmus limitovania spoločnských konfliktov (teda konfliktných preferencií a neobmedzených konzumných apetítov jednotlivcov) tým, že ich štrukturuje do diskrétnych aktov výmeny, môže tiež znamenať zrýchľujúci sa proces komodifikácie. Rytmus obchodnej výmeny neberie do úvahy rytmy iných ľudských činností. Rodina, umenie, ničnerobenie – to všetko z hľadiska trhu nemá význam.
Libertarianizmus začína naivným chcením „odmyslieť si“ zo spoločnosti možnosť konfliktov. Tie nie sú v spoločnosti prítomné, ale vytvára ich akási z neba spadnutá sila, zvaná štát, proti ktorej treba bojovať. Všeliekom je „trh“. Pri presadzovaní tohto všelieku navyše libertariáni používajú agresívny jazyk, ktorý nepripúšťa možnosť rozumného názoru mimo im milých schém. Libertarianizmus je snahou zredukovať realitu do absurdne jednoduchých obrazcov. V tomto je dieťaťom totalitných myšlienkových pochodov modernej éry.
Kedysi dávno som videl akýsi článok od českého filozofa Ivana Svitáka s nadpisom Čte bůh von Hayeka? Zdá sa mi to neuveriteľne trefné. Sledujúc nasledovateľov tohto Rakušana, ktorí často nečítajú autorov, ktorých kritizujú (lebo a priori vedia, čo je správne), namiesto toho opakujú na svojich webstránkach donekonečna tie isté vety a zúrivo vyhľadávajú „nepriateľov slobody“, aby ich napádali Slovom prorokovým, poukazujúc na to, že realita je v zásade zlá, ak nezodpovedá ich schémam, mám pocit, že viem, aká by bola reakcia pravého libertariána na Svitákov výrok. Boh by Hayeka rozhodne čítať mal.
