USA a ničenie životného prostredia. Pred niekoľkými dňami uviedla televízia BBC dokument o tom, ako administratíva prezidenta Busha vytrvalo zastrašovala vedcov, ktorí trvali na zverejňovaní dnes už všeobecne akceptovaného faktu, že súčasné globálne otepľovanie je spôsobované ľudskou aktivitou. Samotné aktivity Bieleho domu v tomto smere dávno nie sú nijakým tajomstvom. Fascinujúce na spomínanom dokumente však bolo to, že v ňom vystúpili poprední americkí vedci, od predsedu vládou ustanovnej klimatologickej komisie až po šéfa Goddardovho inštitútu NASA, všetci s ostrou kritikou Bushovej vlády. Tá sa dlhé roky snažila zmienky o človekom spôsobených klimatických zmenách z vládou vydaných dokumentov mazať a vedci dostávali zákazy oficiálnych vystúpení. Tragikomické je, že v USA je doteraz rozšírený názor, že globálne otepľovanie je ľavicový výmysel.
Spojené štáty sú vôbec zďaleka najvýznamenjším znečisťovateľom životného prostredia. Ak to porovnáme so štandardmi ostatných vyspelých krajín, ich podiel je ďaleko disproporcionálny váhe USA vo svetovej ekonomike.
Faktom je, že USA sú o niečo viac ako iné ekonomiky zameraná na koristnícky princíp hospodárenia. Je to tak aj v oblasti ľudského potenciálu. Iste, široké vrstvy dosahujú pomerne vysoké štandardy materiálneho blahobytu. Aj tak však v celovom porovnaní dosahuje napríklad kojenecká úmrtnosť v Spojených štátoch úroveň rozvojových krajín. Podobné čísla by v ktorejkoľvek európskej krajine boli považované za škandál. Rozsiahla chudoba. Tá z veľkej časti silne koreluje práve s nedostatkom efektívneho poistenia, organizovaného štátom – polovica prípadov upadnutia do chudoby súvisí práve s platením obrovských zdravotníckych poplatkov. Väznice a armáda sú oveľa dôležitejšími prvkami sociálnej kontroly ako inde vo vyspelom svete: chudoba končí buď vo vojenských alebo väzenských rovnošatách.
Pretlak amerických dolárov. Podobne závažné pre svetovú ekonomiku ako znečisťovanie pre životné prostredie je rozhodnutie Bushovej vlády nerobiť nič s vyvíjajúcou sa globálnou finančnou nerovnováhou a žiť ďalej na úkor iných krajín. Vďaka špecifickému postaveniu dolára vo svetovej finančnej architektúre, ktoré má korene v povojnovom brettonwoodskom systéme, si USA môžu dovoliť pumpovať do svetovej ekonomiky nadmerné množstvá v dolároch denominovaných finančných aktív. Iné ekonomiky ich akceptujú, pretože náklady vystúpenia zo systému sú nejaký čas väčšie, ako akceptovane budovania nerovnováhy. Je to trochu podobné tomu, ako keď občan nejakého štátu akceptuje jeho oficiálne platidlo aj v prípade, že peňažná zásoba rastie rýchlejšie ako je miera rastu celkovej ekonomiky. Podobne, ako to robia všetci ostatní, až kým sa tento tlak nepretaví do inštitucionálnych nerovnováh a ekonomika nezačne pokašliavať.
Vláda Spojených štátov už niekoľko rokov nie je ochotná stopnúť hospodársky rast, ktorý by sa v prípade hociktorej inej ekonomiky prejavil na hodnote jej meny – finančné trhy by schodky na bežnom účte okamžite potrestali. Historickým unikátom je mimochodom fakt, že zadlžovanie hospodárstva USA dnes ťahá v prvom rade zadlžovanie domácností.
Svet má obrovskú zásobu dolárov. Tú pomáhajú absorbovať vysoké ceny ropy – s ňou sa obchoduje najmä v tejto mene. Iróniou je, že médiá takmer vždy informujú o vysokých cenách ropy ako o zlej správe pre americkú vládu – Američania považujú nízke ceny benzínu za jedno z neodňateľných práv. Ako však vidíme, vysoké ceny čierneho zlata majú pre americkú ekonomiku ako celok aj výhody. A nielen túto. Petrodoláre sú z veľkej časti recyklované späť do americkej ekonomiky, vďaka priateľským vzťahom šejkov a americkej elity (v posledných rokoch by čisto ekonomická logika velila investovať skôr do európskych aktív, kde boli výnosy obyčajne vyššie ako na amerických akciových trhoch.)
Ešte významnejšiu pomoc predstavuje fakt, že americkú ekonomiku významne podporujú Japonsko a Čína. Tieto dve krajiny sú najväčšími nákupcami amerického krátkodobého dlhu (vládnych pokladničných poukážok). Najmä Čína ich potrebuje na sterilizačné operácie – zatiaľ jej vyhovuje mať menu (renminbi) naviazanú na dolár.
Celkovo však tento kolotoč nemôže trvať donekonečna. Dnes je úplne jasné, že dolárový problém sa príliš vymkol spod kontroly na to, aby ho americké hospodárstvo mohlo korigovať vysokými nárastmi produktivity. Nejaké zemetrasenie v dohľadnej dobe príde. Akurát, že si nikto netrúfne predpovedať, kedy presne, a či pôjde o dlhodobú a postupnú korekciu (vyžadujúcu si akceptovanie minimálneho hospoárskeho rastu USA) alebo bolestivé „žmýkanie inflácie zo systému“ v štýle politiky Fed-u v rokoch 1979-82, sprevádzaným krutou krátkodou ale krutou recesiou. Alebo o korekciu nerovnováh „neekonomickými prostriedkami“.
