Budú vás prenasledovať aj niekoľko hodín...
Nemôžem začať inak, ako klasikou, a tou sú vraždiace brazílske včely. Príbeh asi pozná aj veľa tých nedávnejšie narodených. Európske včely dovezené do Brazílie boli kvôli zlepšeniu vlastností potrebných na prežitie v trópoch skrížené s africkými a vznikol mimoriadne agresívny kmeň. Včelstvá zúrivo útočili na ľudí, rozmnožovali a šírili sa pozoruhodnou rýchlosťou. Pred dvoma desaťročiami bola z toho v amerických novinách úplná hystéria, včely sa približovali čoraz viac k hraniciam USA. Príbeh je to jednoduchý, zároveň podporený sémantickou mnohovrstevnosťou – máme tu nebezpečie prichádzajúce z temných, vlhkých, neprehľadných trópov; produkt ľudského snaženia (nový druh včiel) a là Frankenstein, ktorý sa obráti proti svojmu stvoriteľovi; alebo poddruh, klasický to thrillerový príbeh o niečom rozšírenom a užitočnom, čo zrazu začne vraždiť; nebezpečie, samozrejme, prichádza z cudziny, je stále bližšie a bližšie...
Príbeh má pravdivé jadro. V 50-tych rokoch naozaj v Brazílii skrížili európske a africké včely. Tie sa rozširovali smerom na sever a okolo roku 1990 dosiahli hranice USA. „Africanized honey bees“, ako ich Američania nazývajú, sú často naozaj dosť agresívne v prípade ohrozenia úľu. Okolo tohto základu však vznikla vrstva šialených legiend, ktoré sa v amerických médiách usadili veľmi pevne. Včely vás prenasledujú aj celé hodiny - tvrdí dokonca webstránka, ktorá je súčasťou sajtu nejakej univerzity. Zhromažďujú sa v obrovských rojoch. Atakďalej.
A – nič. Ako som sa uistil aj krátkou konzultáciou s americkou kolegyňou, o „killer bees“ už pekných pár rokov v americkej tlači nečítala.
Ono, ako tvrdia odborníci, divé včely zvyknú byť agresívnejšie. To bol aj prípad európskych, až kým sme ich nezačali v polovici 19. storočia domestikovať. A o nejakom stabilizovanom druhu „afrikanizovaných včiel“ tak či tak nemá veľký zmysel hovoriť. Niektoré včelstvá z týchto potomstiev sú viac, iné menej agresívne, podobne ako variujú aj ich ďalšie vlastnosti. Žiadne nie sú pre človeka vážnou hrozbou.
Saddámovo superdelo
Ešte predtým, ako prejdem ku krátkej kačici vymyslenej ešte pred údajným Saddámovym arzenálom zbraní hromadného ničenia, spomeniem ďalšiu klasiku, ktorou sa otvorili novodobé, post-socialistické dejiny kačíc aj v našich končinách. Červená ortuť. Pamätáte sa na ňu? Začiatkom 90-tych rokov sa v našich, ale aj v iných, novinách objavovali ako na bežiacom páse správy o obchodovaní s týmto tajomným materiálom, ktorí sa používa v súvislosti s jadrovými zbraňami. A k tomu vyjadrenia vyšších miest. Rozbili sme gang, ktorý chcel cez naše územie pašovať nebezpečné materiály z Ruska ,pravdepodobne červenú ortuť. A podobne.
Nebolo úplne jasné, v čom spočíva tajomstvo tejto látky, niekedy sa hovorilo, že je oveľa účinnejšia ako iné rozbušky. V každom prípade sa nakrátko z tejto hádanky stala mediálna hviezda.
Ktorá rýchlo zhasla. Počul niekto od začiatku 90-tych rokov o červenej ortuti?
Aby som bol presný, ja áno. Pred pár rokmi sa okrajovo znova vynorila. Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu unavene oficiálne konštatovala, že žiadna červená ortuť neexistuje, a po nej to zopakovala aj americká vláda.
V 90-tych rokoch sa Sovietsky zväz rozpadol. Z tohto teritória prichádzali správy o krutých mafiách či rozprávkovo bohatých oligarchoch, ktoré boli senzačné a navyše mali výhodu, že často aj pravdivé. Ale nešlo už o Sovietsky zväz, temnú hrozbu pre ľudstvo.
Tá sa vynorila inde. Saddám Husajn po invázii do Kuvajtu začal vyvíjať delo gigantických rozmerov, navrhnuté európskym balistickým géniom, ktorým chcel ničiť Izrael, americké vojská v oblasti a tak podobne. Groteskná historka chvíľu kolovala svetovými médiami, potom sa naveky stratila. Pekne ju v jednej zo svojich kníh opísal napríklad Tom Naylor, profesor McGilllovej univerzity.
Superdelo prestalo byť zaujímavé, pretože sa objavila oveľa reálnejšia hrozba. Saddám Husajn a jeho program vývoja zbraní hromadného ničenia. V 90-tych rokoch sa Irak mal podrobiť zbrojným inšpekciám OSN. Niekedy vyhovel viac, niekedy menej, v roku 1998 inšpektorov dokonca poslal domov. Bývalý šéfinšpektor Scott Ritter tvrdí, že Husajn každopádne program vývoja zbraní hromadného ničenia mal. Ostro však nesúhlasí s tvrdeniami, že Irak mal pred inváziou hocijaké množstvá biologických alebo chemických zbraní, ktoré by z neho robili medzinárodnú hrozbu. Vo svojich článkoch a knihách tvrdí (a tvrdil aj pred americkou inváziou), že krajina bola príliš dobre sledovaná na to, aby bola po začatí rozsiahleho monitorovacieho programu schopná niečo takéto vyrábať (a opisuje niečo ohľadne polčasov rozpadu chemických látok a podmienok ich uskladnenia).
Americký diplomat Joseph Wilson bol vyslaný do Nigeru s cieľom zistiť, či vláda Saddáma Husajna v tejto krajine získavala materiál potrebný na výrobu jadrových zbraní. Jeho zistenia boli negatívne a Wilson po začatí invázie vládu ostro kritizoval za zveličovanie hrozby, ktorú Husajn predstavoval. Na vládu napojení novinári neskôr zverejnili, že jeho manželka Valerie Plame pracuje ako rozviedčíčka CIA. Tento akt, všeobecne braný ako pomsta voči Wilsonovi, viedol k obrovskému škandálu a nedávnemu obvineniu Lewisa Libbyho, poradcu viceprezidenta Cheneyho. Libby mal byť ten, kto v kontaktoch z novinármi prácu Wilsonovej manželky odhalil.
Takže, pred inváziou sa mnoho ľudí vyjadrovalo, že Saddám Husajn zbrane hromadného ničenia nemá. Napriek tomu sa rozbehla rozsiahla kampaň o Saddámových zbraniach, médiá sa predbiehali v správach o tom, ako Saddám nakreslil červenú čiaru okolo Baghdadu, po ktorej prekročení vraj zaútočí svojím biologicko-chemickým arzenálom. Ako vieme, nič sa nestalo, ale z potreby naťahovať story ako žuvačku, až kým sa táto trápnosť nebude dať úplne zmiesť pod koberec, sa periodicky objavovali správy o tom, ako raz takí, raz onakí vojaci našli niečo, čo predstavuje „stopy po zbraniach hromadného ničenia.“ Potom sa nenápadne vydala korekcia. Výborne s takýmito správami pracovala najmä najvplyvnejšia americká spravodajská stanica Fox News – podľa prieskumov urobených pár mesiacov po invázii si väčšina jej divákov stále myslela, že zbrane hromadného ničenia sa v Iraku naozaj našli.
Inak, nedá mi nespomenúť ďaľšiu podenkovú správu súvisiacu s Irakom. Imidž šialeného diktátora v 90-tych rokoch podporovali aj správy o tom, ako sa Saddám v prípade potreby chystá naložiť biologické či chemické zbrane na malé, nízkoletiace lietadlá, ktoré potom vypraví do Európy. Krása.
Terorizmus
Ten bol v Európe pomerne rozšírený v 70-tych a 80-tych rokoch. Mali sme tu únosy nemeckých priemyselníkov, politkov a bežných občanov Frakciou Červenej armády, únos talianskeho premiéra Alda Mora Červenými brigádami, bombové atentáty talianskych ultrapravicových skupiniek, útoky IRA, vrátane toho, ktorým sa im takmer podarilo vyhladiť celý britský kabinet, keď vyhodili do vzduchu časť hotela počas kongresu konzervatívcov v Brightone. Únosy športovcov, lietadiel, lodí Palestíncami.
Hrozba terorizmu v Európe dnes nie je kačicou, aj keď šanca, že vás ako Európana nejaký teroristický útok zasiahne, je nižšia, ako kedysi. Napriek tomu je terorizmus dnes jedným z najfrekventovanejších slov v médiách.
A tu sa začína teritórium, kde ťažko rozoznať, kde ešte je niečo rozumné opísanie hrozby a kde sa daný tvor začína meniť na vraždiacu kačicu. V mediálnej sfére sa formujú pojmy, ktoré sa stávajú symbolmi VEĽKEJ HROZBY a ich fungovanie sa rýchlo vzďaluje racionálnemu narábaniu s realitou.
Útok spórami sneti slezinnej. V USA došlo k niekoľkým rozposlaniam obálok s antraxom krátko po páde Dvojičiek. Nečudo, že sa okolo tohto vyvinula hystéria, ktorá pretrváva dodnes. Denník International Herald Tribune mal k tomu článok, citujúci vysokopostaveného predstaviteľa vlády, ktorý hovoril, že obálky, ktoré zabili päť ľudí, obsahovali bojový antrax (boli rozposlané aj ďalšie, s jednoduchými spórami). Látku, na výrobu ktorej treba mať prístup k veľmi komplikovanej technológii – ak by išlo o voľné spóry, museli by ste ich, zjednodušene povedané, šňupať, aby ste ochoreli. Spomínaný zdroj hovoril, že táto bojová látka pravdepodobne unikla z nejakého amerického vojenského laboratória – len minimum krajín je schopných ju vyrobiť.
Nevieme, nakoľko sa dá spomenutému článku veriť. Ale ľahkosť, s akou sa vynára v médiách zmienka o možnosti útoku sneťou slezinnou je v drastickom nepomere k možnosti, že by k nemu skutočne došlo. Spomenuté tajomné útoky, ktorých vinník nebol nikdy odhalený, však ostávajú vítanou inšpiráciou vtipálkov, ktorí rozposielajú bohviečo, soľ, škrob, cement či prací prášok. A majú takmer zaručený titulok v novinách o možnom útoku antraxom.
Terorizmus. Médiá ho čoraz častejšie podávajú ako arabskú záležitosť. Pritom, ak zoberieme Spojené štáty, počtom útokov (aj keď nie obetí) zďaleka vedú nearabské teroristické činy, od bombových atentátov na potratové kliniky, cez útok Timothy McVeigha v Oklahoma City, listové atentáty Unabombera, bombový útok na olympijských hrách v Atlante. V médiách sa však buduje silný symbol islamského terorizmu, ktorý nádherne spája všetok strach z globalizovaného sveta, ktorý ohrozuje tú našu identitu a kultúru, ale pritom vytvára obraz ľahko identifikovateľného nepriateľa (je to ten v turbane).
Záver
Žáner, ktorý som práve opísal, určite nikdy so žurnalistiky nevymizne. Akokoľvek si namýšľame, že moderné médiá narábajú v prvom rade s „pravdou“ – ponímanou ako opísanie daného stavu, kde ani jeden z použitých pojmov nemá pre čitateľa výpovednú hodnotu, ktorá ide ďaleko za daný kontext – ono to často tak nie je. V prípade opisovania rizík budúcnosti – a to je v podstate časťou definície žurnalistiky – jednoducho nie je možné masového čitateľa osloviť inak, ako budovaním symbolov. Okrem vyslovených bublín, akými sú spomínané vraždiace včely, tu máme iné úhľadné balíčky, napojené na reálne hrozby, ale v zásade reprezentujúce príslušné dianie silne skreslene. Al Kajdá, kufríková jadrová bomba, atakďalej. Pohodlné krabice, do ktorých sa dajú zmiesť súčiastky, ktoré by v realite nikdy nevytvorili fungujúci stroj.
Ale tieto symboly majú peknú motivačnú silu. Koniec-koncov, zčasti pripravujú pôdu pre nejaké skutočné dianie, ktoré sa v politike deje s napojením na niečo, čo sa označuje ako verejná mienka. Preto nie je možné sa bez nich zaobísť.
S každým spokojným prehltnutím takýchto predžuvaných kategórií nám však hrozí čiastočná strata ľudskosti, schopnosti byť niečím iným, ako strojom, ktorý je možné ovládať stláčaním gombíkov. Používaniu masových médií sa nevyhneme. Ale je dôležité v každom okamihu si od nich zachovávať odstup a nedovoliť, aby úplne ovládli naše myslenie.
