„Poslanec XY strávil v parlamente málo času. Keby som ja takto chodil do roboty, prišiel by som o flek.“
Informovanie o zlej dochádzke je obľúbenou témou redaktoriek a redaktoríkov s dušou pionierov a praxou triednych nástenkárov. Zobuďte sa! Práca poslanca nespočíva v sedení v nejakej budove. Poslanec má byť predovšetkým v kontakte so svojimi voličmi, so straníckymi štruktúrami, so záujmovými skupinami (pozri nižšie „Lobing a iné nekalé praktiky“), a s odborníkmi na témy, ktorými sa politicky zaoberá. Hlavná sála parlamentu je dobrá akurát na stláčanie tlačítok pri hlasovaní.
Hnevať sa na absentérizmus malo ešte ako tak zmysel v období pred vstupom do EÚ, keď bolo treba prijať obrovské množstvo zákonov a plénum občas nebolo uznášaniaschopné, pretože poslanci (ktorí toho maratónu už mali pochopiteľne dosť) sedeli niekde na víne. Normálny princíp konkurencie a teda presadzovania disciplíny jednotlivými stranami tu nefungoval, pretože zákony nepresadzovali ani tak ony, ako vláda, a boli vo všeobecnom záujme. Ale inak je v zásade úlohou jednotlivých strán, aby si kontrolovali presadzovanie svojho programu.
V Čechách napríkla médiá, ak už chcú hovoriť o pracovnej morálke poslancov, kontrolujú, ako títo dodržiavajú hodiny, vyhradené na stretávanie s voličmi vo svojich kanceláriách (čo sa na Slovensku takmer nepraktikuje). Opäť to nie je ideálne posudzovane efektívnosti fungovania poslancov, ale rozhodne silné zlepšenie oproti zápisom do žiackeho zrkadielka praktikovanom slovenskými novinármi.
„Ide im o miesta!“
Ešte tak ide im iba o miesta, ale to kľúčové slovíčka často vypadáva. Ešte krajšie je toto klišé v obrátenej podobe: politik tvrdí, mne nešlo o miesto, ale presvedčili ma, aby som to zobral.
No, politik hádam presadzuje nejaký program, takže mu o vplyv na funkcionárov alebo o miesta jednoducho musí ísť.
Táto akoby skromnosť vyplýva z prevládajúcej úradníčkovskej kultúry na Slovensku. Ľudia sú stále z veľkej časti zvyknutí na jednoduchý životný postup: vychodenie školy a ulovenie si nejakého teplého miestečka, so silne rutinnou pracovnou náplňou. Funkcie sa berú ako korisť, z ktorých vyplýva nejaká renta na úkor ostatných, nie ako kontrakt, na základe ktorého človek robí prácu v prospech iných a dostáva primeranú odmenu.
Iste, príliš často ide presne o toto, obsadenie funkcií hocikým, kto si ich vie vydupať a potom zo svojho kresla prakticky nič nerobí (aj keď to ničnerobenie môže byť vo forme spoločensky uznaného zabíjania času na úplne zbytočných sedeniach, pozri vyššie).
Ale to je druhoradá vec. Podstatný je princíp. Politik je človek, ktorému už z definície ide o vplyv a moc.
„Lobing a iné nekalé praktiky.“
Zastupiteľská demokracia je o vyvíjaní vplyvu na zákonodarcov, počas celého volebného obdobia, nie iba vhodením hlasovacieho lístku do urny. Presadzovať svoje záujmy musia – a úplne legitímne – voliči, občianske záujmové skupiny aj firmy. V normálnej demokracii sa pod lobingom rozumie ovplyvňovanie poslancov hocijakou organizovanou skupinou.
Áno, väčšina aktívít s cieľom ovplyvniť parlament je v réžii veľmi bohatých ľudí a veľkých firiem. Áno, často ide o špinavosti, predávanie hlasu tomu, kto viac zaplatí. Ale netreba z toho vyrábať dojem, že poslanci sa nemajú napríklad stretávať so zástupcami firiem. Naopak, je to ich povinnosťou. Dôležité je, aby v celom procese bolo čo najviac transparentnosti. Prihlúple frázy ako „presadzovanie záujmov lobistických skupín“ by už vážne konečne mali zmiznúť zo stránok tlače.
„Voliči sa (ne)rozhodujú podľa programu.“
Obľúbená diskusia „politológov“, ktorých nič podnetnejšie nenapadne, za výdatnej asistencie médií, ktoré toto klišé s radosťou donekonečna naťahujú.
Voliči sa vždy rozhodujú podľa toho, čo vnímajú ako agendu danej strany. Väčšinou je to niečo, čo sa dá definovať veľmi zoširoka. Klepnutie po prstoch boháčom a korporáciám. Zvýšenie sociálnej starostlivosti. Zlepšenie trhových mechanizmov a umožnenie šikovným jedincom poriadne si zarobiť.
Táto agenda vyplýva z konania strany či vyjadrení jej predstaviteľov.
Áno je tu ešte nejaký písaný „program“. A občas sa podsúva názor, že ak si ho volič neštuduje, je akosi menej racionálny. „Volia osobnosti, nie programy.“ Opäť treba zopakovať: program je v prvom rade to, čo strana dominantne deklaruje vo verejných vystúpeniach. Volič by bol na hlavu, ak by sa prelúskaval nejakými papiermi, ktorých význam je jednak v nestabilnej slovenskej politike, jednak celkovo v pomernom volebnom systéme, veľmi otázny.
Ideálne je mať určitý volebný manifest s hlavnými záväzkami voči voličom a k tomu vydať pre záujemcov odborné podklady. Ale tie radový volič nikdy študovať nebude. Je to to isté, ako keby si kupoval prací prášok na základe jeho chemického zloženia.
„Víťaz volieb.“
Toto spojenie má svoj význam v režime dvoch jasne dominantných strán (aký sa spravidla vytvára na základe väčšinového volebného systému). Jedna z nich získa viac hlasov ako tá, druhá, čo znamená, že bude zostavovať vládu. V pomernom volebnom systéme, ktorý má sklon tvoriť širokospektrálny parlament, víťazia strany, ktorým sa podarí vytvoriť koalíciu.
Je jasné, že tento výraz z verejnej sféry nezmizne, lebo voľby sú tiež príjemným športovým zážitkom, ktorý musí mať svojho „víťaza“. Ale opatrnejšie narábanie s týmto klišé je určite namieste.
