Žijem v Bruseli. S bruselskou eurobyrokraciou mám iba nepriame spojenie. Jednak na moju výplatu dostáva náš inštitút peniaze z Komisie, keďže som členom špeciálneho programu zriadeného touto inštitúciou. Jednak väčšinu výskumných projektov robíme opäť pre Komisiu, takže sa občas pracovne stretávam s jej predstaviteľmi.
Je povestná bruselská EÚ byrokracia naozaj jeden zlý dinosaurus, ktorého treba odstreliť?
No, určite nie som fanúšikom ani prebujnelých byrokracií, ani mnohých činností Komisie. Vždy, keď som nútený napríklad použiť databázu Eurostatu, oficiálneho štatistického orgáu Únie, srdečne si zanadávam. Ako sa môže za tak veľa peňazí vytvoriť tak slabý servis. O používaní príbuznej databázy Ameco už ani nehovorím.
S úradníkmi Komisie sa spoločensky nestretávam, a vôbec, som rád, že náš inštitút sídli mimo EU quarter. Ale je pravda, že je to masa úplných darmožráčov?
Z počutia a mojich kontaktov mám pocit, že veľmi záleží na tom, o akej časti Komisie sa bavíme. Niektoré oddelenia pracujú veľmi tvrdo a ich zamestnanci majú v akademických či manažérskych kruhoch slušný kredit.
Inde to býva naozaj systém teplé miestečko a minimum námahy.
Úplne ma však vyvádza z rovnováhy, ak počujem Slováka sťažovať sa na úradnícky Brusel. Predsa len, zvlášť za posledné roky sa podmienky na výber úradníkov Komisie značne sprísnili, musíte prejsť napríklad testom na numerické a verbálne schopnosti. Iste, je stručný, ale predsa. Nedá sa to porovnať s výberom zamestnancov štátnej správy na Slovensku. A celý systém organizácie práce, kontroly úloh, je oveľa prísnejší, ako v typickej východoeurópskej krajine.
Keďže verejnosť má rada dramatické historky o zlých mocenských centrách, médiá jej Brusel radi predávajú. Častokrát pritom fakty skreslia. A verejnosť ich ústnym podaním dorazí úplne.
Minulý rok som našiel na stránke slovenskej redakcie BBC (medzičasom zrušenej - redakcie, nie stránky) nejaký materiál o Európskej únii, kde sa napríklad tvrdilo, ako EÚ zakazuje dobrým britským obchodníkom uvádzať na etikete zloženie vína. Pritom je to úplný nezmysel. Celé nedorozumenie podľa všetkého vzniklo z príspevku materskej anglickej BBC, kde bola trochu nešťastná formulácia nejakého obchodníka, ktorú si príslušný eurofób v slovenskej redakcii zle vysvetlil. Jednoducho, EÚ pri víne nevyžaduje uvádzanie zloženia. Ak chce obchodník uviesť konzervačné prísady, pokojne môže. Často sa to tak aj robí.
Vyslovene extrémny príklad som zažil nedávno. Počas návštevy Slovenska sa ma nejaká nepriateľka Bruselu kyslo opýtala, či to bol môj inštitút, kto robil výskum tvrdiaci, že v Petržalke je 65-percentná chudoba.
Nuž, ako som neskôr zistil, celá historka s Bruselom ani nesúvisela. A reťazou podaní sa ešte viac zamotala. Nejaká výskumníčka dostala peniaze na minivýskum od britskej univerzity. Poskytla rozhovor. Zvyšok už podľa všetkého dokonal aktívny novinár a ministerka práce, ako to vysvetľuje iný bloger.
Ale aby som si do eurobyrokracie trochu rypol jednou príhodou aj ja. Občas musím chodiť na stretnutia do jednej z budov Komisie, ktorá je „inteligentná“. Teda veci ako osvetlenie, kúrenie atď., sa nenastavujú manuálne, ale prispôsobujú sa automaticky vonkajším podmienkam. Už počas prvého stretnutia nám viacerým vadilo, ako sa svetlo v miestnosti snaží prispôsobiť slnku, vychádzajúcemu a zachádzajúcemu za mraky. Nebolo to vôbec ideálne. Na to nám pracovníci porozprávali, ako „budova“ napríklad vypne svetlo, ak sedíte za počítačom pätnásť minút nehybne. Takže sa treba zahniezdiť, alebo zamávať rukami, a znova sa rozsvieti.
Mimochodom, najmä v minulosti, keď výber úradníkov do Komisie závisel najmä od národných štátov, bol značný rozdiel v tom, aká kvalita odkiaľ prichádzala. A platí to dodnes pre tie miesta, ktoré sa nezískavajú konkurzom. Briti, ktorí majú povesť eurofóbov, majú veľmi prepracovanú personálnu politiku smerom na Brusel. Posielajú sem šikovných ľudí a veľmi cieľavedome ich využívajú tu a neskôr doma. Je to rozdiel oproti Francúzom. Ak francúzsky štátny zamestnanec skončí v Bruseli, je to v podstate koniec jeho domácej kariéry. Francúzska vláda posiela do Bruselu ľudí, ktorých považuje za druhoradých a tak sa k nim potom aj správa. Vzťahy s vládou sa prerušia a, hlavne, po príchode naspäť už títo ľudia nemajú šancu na nejaký výraznejší kariérny postup.
Nemám to z vlastného pozorovania, zhodujú sa na tom viacerí znalci fungovania Komisie, zvnútra, i politológiova zvonka.
