Áno, aby sme takto mohli sedieť, odvetil, a jeden druhého milovať... Navždy, dokončila jeho myšlienku. Áno, milovať sa navždy, usmial sa on. Aj ona sa usmiala. Usmiala sa... tajomne. Aj on sa usmial, tak trochu záhadne. Aj ona sa usmiala. Tak mi ešte niečo povedz! vyzval ju roztúžene. Neviem, tíško zašepkala ona, neviem si spomenúť na nejaké ďalšie vhodné klišé. Ach, ty môj... holúbok. Milý, nadhodil. Ach, ty môj milý holúbok, vyhlesla ona. Chytili sa za ruky. Nežne ju pohladil po tvári a schúlil sa do jej náručia. Kedy príde Pali? opýtal sa nakoniec.
Ale práve vtedy Pali vstúpil do miestnosti, na ústach úškrn, na čele vrásky, prižmúrené oči, v tých očiach akési plamienky a na pleciach samopal.
Tak jákože sme sa strétli, ne, že pohovóríme, - povedal Pali. Bol taký mužný a vtipný.
Tak tíško, len tichúčko, - mienila ona.
Kde to je? - opýtal sa on. - To soireé...
V krčme U bryndzového vtáka, né, jakože normalka, - odpovedal a uviedol Pali.
Vstala a upravila si vlasy.
Tak pôjdeme teda? - obrátila sa na nich s otáznikom v očiach.
Nie je to ďaleko? - namietol on.
Né, šak normalne, - chytro namietol Pali. Všetci traja sa zasmiali.
S hocikým z vás by som sa vedela spustiť ako tá posledná kurva, - nadviazala.
A bude to dobré, to literárne soirée? - nedal sa.
Na dobré, né, šak vinečko a šecko, né? - vyhlesol Pali.
A kto tam bude? - vyzvedala.
Predsa celá literárne elita, - odvetil on. - My a tí ďalší.
Bože, tak úžasne sa mi s tebou konštruuje dialóg, - chytila sa jeho slov.
Aj mne,- znovu ju objal. - Ale už poďme. Neviem sa dočkať.
Pozrela sa naňho. Spokojne. Ako Žena. Potom si obliekla večerné šaty a kým oni dvaja hrali mariáš, dala si do kabelky všetko potrebné. To, čo ženy potrebujú. Rúž, balenie papierových vreckoviek, sadu očných tieňov, lak na nechty, malý ružový notes, náhradné nohavičky, pilník na nechty a príklepovú vŕtačku.
V krčme U bryndzového vtáka už bolo plno. Objala ich vrava. Na pódiu sa rozsvietili drobné žiarovky post-edisonovskej éry. Zachmúrený pán s bradou až po pás si pripravoval listy papiera. Nakoniec sa všetci zhromaždili pod pódiom. Len Pali sa utiekol do kúta, zobrať si slané tyčinky.
Pali bol od prirodzenosti heterosexuál, ale občas mával myšlienky typického intelektuála. S veľkou nežnosťou spomínal, ako raz uvidel v Tatrách kamzíka. A dodnes nevedel zabudnúť na svou obľúbenú andulku, ktorá umrela, keď mal dva a pol roka.
Bradáč si odkašľal. Mnohí z mladého publika sa od dojatia pokyckali červeným vínom, niekto si hlasno odgrgol. Aj oni dvaja stáli vedľa seba v tom dave. S úľubou cítila, ako strčil prst pod lem jej gatiek.
Bradáč rečnil dlho a s dojatím. Oslavoval svoje publikum, z ktorého mu každú chvíľu niekto prišiel doliať. Oslavoval ich mladé odhodlanie. Oslavoval ich texty, syntaxom tak výnimočné ako architektúra rodinných domov 90. rokov. Nakoniec odpadol.
Oni dvaja to už nevydržali a pobrali sa hore, do súkromných izieb. Nad schodami stál zarastený chlapík a snažil sa kúskom punčového rezu odomknúť dvere.
Ty kokot, - začal on, ale ona ho hneď zahriakla. Nechaj ho, vie, čo robí, povedala významne. A zašepkala jeho meno, meno významného inteligenta, človeka od novín.
Chlap len pokrčil plecami a olízal jej cez sveter bradavku. Odišli do jednej z izieb.
Na mesto sa spúšťal večer. Nad strechami blúdil duch svätý a hľadal pointu.
Z prádelníka vybrala dve sviečky a zapálila ich.
Potom mlčala a masturbovala nad portrétom Petra Pišťanka, kým on grcal v kúte.
Pali medzitým odišiel do Ameriky, kde založil ovocinárske družstvo a žije tam dodnes.
(S láskou venované slovenskej literárnej scéne.)