Fungovanie verejnej diskusie na Slovensku ovplyvňujú určité duševné postoje, ktoré silno formujú väčšinu verejných výpovedí.
Veľmi typickým je konšpiratívne vysvetľovanie. Ide o impulz nájsť príčinu vzťahu v nejakej negatívnej pohnútke. Tým vysvetľovanie končí, príčiny pohnútky samotnej už nie sú rozoberané.
Človek, ktorý vysvetľuje veci konšpiračnými scenármi, tak vždy určí nejaké zlo. Takýto človek sa nezamýšla nad negatívom ako súhrou okolností, výsledkom stretu zájmov, informačnou asymetriu. Nie, zlo je primordiálne, s cieľom škodiť. V zásade je už nepodstatné, či sú do role temných démonov vybratí Američania, kapitalisti, socialisti, moslimovia či Židia.
Ak človek odhalí negatívnu silu, pôsobiacu proti jeho záujmom, cíti sa inteligentne. Potvrdzuje svou hodnotu. Navyše zdôvodňuje, prečo chyba nie je v ňom, ale v niekom inom.
Konšpiratívne myslenie je typickou reakciou ľudí, žijúcich v spoločnosti s priemyselnými koreňmi. “Mozog inžiniera” vtlačí silnú pečať spoločnosti, kde sa dominantným myšlienkovým pochodom stáva jednoduchá, z kontextu vykorenená implikácia. Ak stlačím gombík, stane sa toto. Ak potiahnem pákou, stroj urobí hento. Ak potrebujem takéto potvrdenie, idem na tamten úrad. V takejto spoločnosti sa zároveň dáva obrovský význam inteligencii, ktorá sa dominantne chápe práve ako schopnosť identifikovať príčinné vzťahy. Ak je človek vnímaný ako ne-inteligentný v tomto význame, je to značný úder jeho hodnote, jeho identite.
Ak sa ľudia neučia systematicky spoločnosť spoznávať, z grotesktne zredukovaného myslenia inžiniera sa stáva patologický reflex. Preto je rozvoj sociálnych vied, skutočných sociálnych vied, a sprístupňovanie ich konceptov širokým vrstvám obyvateľstva, zvlášť v prostredí postkomunistických krajín taký dôležitý. Jedovitý konšpiracionalizmus je veľmi otravnou vlastnosťou.
Slovenské školstvo navyše podporuje neobratnú prácu s jazykom. Pre každú modernú spoločnosť je dôležité, aby jej členovia vedeli definovať pojmy, s ktorými potom ďalej narábajú v diskusii. Alebo, aby mali určitú citlivosť k logickému vyplývaniu. A hlavne, aby disponovali jasne zafixovanou schopnosťou čítať problémy tak, ako sú nastolené.
Na všetky tieto veci tradične silno dbajú anglosaské vzdelávacie systémy. Žiak na typickej britskej či americkej škole sa musí naučiť písať eseje. Na rozdiel od našich škôl, kde sú slohové práce akýmsi poetickým cičením, sa v anglosaskom systéme eseje využívajú najmä ako spôsob výučby štrukturovania argumentácie. Píšu sa napríklad v rámci štúdia histórie, kde je oveľa podružnejšia, ako u nás, schopnosť pamätať si dátumy a podobne. Pozrime sa na to trochu podrobnejšie.
Po prvé, žiak musí pochopiť zadanie eseje, ktoré je vo forme nejakej otázky. Ak otázka znie, ako Schachtova hospodárska politika pripravila pôdu pre Hitlerovu expanziu na Balkáne, žiak si nemôže dovoliť všeobecne opisovať rôzne aspekty politiky ríšskeho ministra hospodárstva, a ešte stále získať dobrú známku. Na pochopenie a zodpovedanie presne danej otázky sa dbá veľmi prísne.
Po druhé, žiak musí vedieť dať svojej eseji jasnú štruktúru. To neznamená len spraviť úvod, kde sa povie dobrý deň, hlavný text, kde sa napíše všetko možné a záver, kde sa autor s čitateľom rozlúči zosumarizovaním textu. Podstatné je, aby text jasne definoval komplikovanejšie pojmy predtým, ako s nimi začne narábať.
Práca s jazykom je skutočne pre tieto systémy podstatná. Test, ktorý slúži ako základ pre príjímanie žiakov na americké vysoké školy, (tzv. SAT I), sa skladá z numerickej a verbálnej časti. Vo verbálnej časti dostane žiak napríklad text, ktorý musí vedieť zosumarizovať (vybrať z niekoľkých ponúknutých viet, z ktorých iba jedna skutočne presne hovorí o tom istom, ako text), alebo musí dopĺňať do viet spojenia, ktoré sú významom ekvivalentné pôvodným.
Podobne, ako pri priložení ruky na horúci predmet, aj pri reakcii na zložitejšie problémy vyplývajúce z každodenných situácií, sa správame tak, ako nám to káže určitý vzor, uložený v našej pamäti.
Rozvíjanie schopnosti myslieť je vlastne vedomé aj nevedomé obohacovanie a prerábanie týchto vzorcov. Sebareflexii bráni jednak naše školstvo, jednak mediálna sféra, ktorá je zaplavená pohodlnými frázami. Pre rozvoj dlhodobých produktívnych schopností spoločnosti je málo vecí dôležitejších, ako sústavné nabúravanie neproduktívnych klišé.
