Slovenská výuka jazykov je založená na mechanickom prekladaní podľa stručných slovníkov. Ľudia nie sú vedení k nejakému citu pre významové odtiene, ktoré sa v angličtine netvoria príponami a predponami, ale obsahom samotného výrazu a tiež frazeologickými spojeniami. „Think of something“ znamená niečo iné ako „think about something“, ale ľudia to často nevedia pochopiť, lebo tým dôležitým pojítkam of a about jednoducho nie sú schopní prikladať nejaký význam („think of“ znamená spomenúť si, prísť na nejakú vec, kým „think about“ opisuje rozmýšľanie nad niečím).
Angličtina je úžasný jazyk. Tým, že sa formovala takú dlhú dobu v takom širokom intelektuálnom a socio-ekonomickom priestore, stal sa z nej komunikačný nástroj, ktorý umožňuje vyjadriť dosť dobre také významové odtiene, ktoré pojmológia iného jazyka jednoducho vygenerovať nedokáže. V slovenčine poviem „prinútil som niekoho niečo urobiť“, pričom toto spojenie mi nedovolí rozlišiť, či som niekoho vyslovene nútil, alebo skôr presvedčil. V angličtine mám na výber zo spojení „make somebody do something“ a „force somebody“, takže je to oveľa jednoduchšie. Určitá agresivita, ktorú Slováci vykazujú v politických diskusiách, je možno často výsledkom toho, že v jazyku majú k dispozícii skôr spojenia naznačujúce agresívny vzťah.
A takto by sa dalo pokračovať dlho. Slovenčina nepozná rozdiel medzi „policy“ a „politics“, ako angličtina. „Order“ a „tidiness“ vyjadruje v angličtine to, čo sa v slovenčine musí zmestiť do výrazu „poriadok“. V slovenčine poznáme iba „schému“, kým v angličtine „schema“ a „scheme“ označujú dve značne odlišné veci. (Samozrejme, ak ste si všimli noticku k môjmu blogu, viete, že ja sa v podobých prípadoch nebránim použitiu výrazov, ktoré v slovníkoch slovenského jazyka nenájdete a riadim sa mojím „anglickým“ inštinktom – takže preto „konverzačných schémat“! Ak sa chcete trochu pohrať, na internete sa dá napríklad nájsť stručná verzia Oxfordského slovníka, www.oed.com.) Niektoré výrazy jednoducho v slovenčine nemajú ten neutrálny základ ako v angličtine. Napríklad mi vadí, že „exploitation“ (čo samozrejme má často emotívne zafarbenie, ale pre mnohých je to jednoducho technický výraz) je v slovenčine skoro vždy „vykorisťovanie“.
Necitlivosť k vnútornej logike jazyka je niečo, čo nám znemožňuje daný jazyk pochopiť aj celý život. Poznám ľudí, ktorí sú v anglickom prostredí desaťročia, ale nikdy sa angličtinu nedokázali naučiť poriadne.
To, samozrejme, mnohým nebráni, aby sa tvárili ako jazykoví experti po krátkej návšteve nejakej ďalšej krajiny. To je ďalšia vec, pre ktorú sa na Slovensku o angličtine často jednoducho odmietam baviť. Ako novinár som pracoval pre britskú tlačovú agentúru, vo verbálnej časti amerických testov SAT, ktoré sa používajú ako podklad pre príjímanie na univerzity, som kedysi nabodoval plný počet bodov, 800, viac, ako drvivá väčšina Američanov a počas svojho pracovného života som častokrát opravoval gramatiku a štylistiku po amerických novinároch či akademikoch. To ale nebráni niekomu s au pair angličtinou, aby mi oponoval a trval či trvala na tom, že on či ona to vie lepšie, lebo „bol/-a dlho v Amerike“.
Samozrejme, medzi slepými aj jednooký kráľom a v spojení s krásnym slovenským rodinkárstvom to vedie k faktu, že na Slovensku človek bežne vidí situácie, keď niekto s minimálnymi komunikačným schopnosťami s aureolou vysokej profesionality zarába celkom slušné peniaze.
V tomto ohľade mám zo Slovenska nekonečný rad príhod, keďže som tam roky prekladal a pôsobil ako konferenčný tlmočník a tlmočník pre vládne rokovania na najvyššej úrovni, takže som toho zažil dosť. Ale príhoda, ktorá mi najviac utkvela v pamäti sa zhodou okolností týka nie angličtiny ale francúzštiy a obdobia, kedy som už v tlmočení nepôsobil. V delegácii zástupcov slovenského priemyslu na čele s istým ministrom som bol na pracovnej večeri v Paríži. Moja francúzština je síce v pasívnej podobe dobrá, ale konverzujem biedne. Postávali sme s aperitívom v ruke a bavili sa s francúzskymi priemyselníkmi a mňa napadlo – kto bude vlastne ministrovi prekladať? Obzeral som sa okolo. Z celej delegácie rozprával po francúzsky iba jeden ďalší človek, nejaký ministerský úradník, ale skoro tak mizerne ako ja. Stál práve kúsok odo mňa. Zrazu počul, ako sa zúfalo bavím s francúzskymi hostiteľmi a s uľahčeným úsmevom podišiel ku mne. „Aj vy rozprávate po francúzsky, pán kolega, to je výborne, prípadne mi pomôžete pretlmočiť večeru.“
A on naozaj tlmočil. Bola to úplná hrôza, v živote som sa tak na oficiálnej návšteve nehanbil. A veruže pri ďalších rokovaniach som vypomáhal aj ja. Niežeby som trpel takým tým slovenským komplexom menejcennosti vo veľkom svete, netreba si myslieť, že všetci sú oproti nám veľkí profesionáli, ale v podobných situáciách si človek hovorí, že až takto hlboko klesnúť snáď nie je naozaj nutné. (Bolo to už pred pár rokmi, dúfam, že sa odvtedy situácia zlepšilaJ.)
Aby som sa vrátil k angličtine. Oplatí sa učiť sa ju a naučiť sa ju dobre. Dobrá komunikácia v angličtine je nutným predpokladom presadenia sa vo svete. Dúfam, že sa časom trochu zlepší metodika jazykovej výuky na našich školách. Pretože dnes je to vraj podobné ako za mojich školských čias. Decká nútia nakupovať drahé učebnice s farebnými obrázkami a samotná výuka je založená hlavne na memorovaní gramatických pravidiel. Pritom tie šialene drahé učebnice nie sú bohvieako kvalitné. Dobrá konverzačná príručka, ktorá obsahuje čo najviac fráz z čo najviac oblastí a bohaté, variabilné texty, je obyčajne užitočnejšia, ako knihy s minimom textu, ktorý je ale „kreatívne“ rozhodený do všelijakých obrazcov a cvičení (nechcem to zhadzovať úplne, ale predsa len, podľa mňa, ide o trochu viac o viac marketingový trik ako o didaktickú pomoc). Ja som sa kedysi na gymnáziu na hodiny angličtiny jednoducho vykašľal. Namiesto toho som si povečeroch čítaval vynikajúcu dvojzväzkovú knihu Angličtina pro filology alebo staré sovietske učebnice angličtiny. A počúval som rozhlasové vysielanie BBC, kvôli výslovnosti. Po skončení tretieho ročníka gymnázia som bol na prázdninách v Anglicku a na súkromnú strednú školu ma prijali len vďaka tomu, že som sa domohol stretnutia s riaditeľom školy a plynulou angličtinou som mu vysvetlil, akým prínosom pre školu budem (našťastie odo mňa nechcel moje slovenské vysvedčenia, to by si to asi rozmyslel).
Slováci síce tak skoro nebudú podobne jazykovo vybavení, ako napríklad Holanďania, starý obchodnícky národ, ani na tom nie sú tak zle, ako niektoré z veľkých národov, ktoré sa cudzie jazyky učiť takmer až odmietajú (Francúzi či Taliani). Ale pre malý národ je zlepšovanie komunikačných schopností čo najväčšieho počtu ľudí takpovediac životnou nutnosťou. Nutnosťou, nie niečím „naviac“. Dodnes ma fascinuje, ako si ľudia na Slovensku vedia v pracovnom životopise do kolonky „ďalšie vzdelávanie a stáže“ s hrdosťou písať, že sa zúčastnili nejakého jazykového kurzu (stačí si pozrieť CV slovenských poslancovJ.)
A okrem toho – to známe „koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom“ niečo do seba skutočne má. Patrí podľa mňa k u rčitej základnej etikete, že pri návšteve cudzej krajiny sa naučím aspoň zopár základných frází v danom jazyku. Vyjadruje to úctu danej kultúre a učí určitej pokore. Pretože, hoci článok bol o angličtine, v skutočnosti nejde len o ňu.
