Len pre zaujímavosť, pri písaní tohto článku som ťukol do databázy mojej univerzity. Máme asi milión zväzkov. Z nejakých tých troch desiatok Johnsonových kníh má naša knižnica päť (medzi nimi nijakí Intelektuáli a podobné, na Slovensku populárne, diela). Čo je hlavné, Johnson nie je vedený v sekcii „historici“, ale pod notickou „Paul Johnson, novinár.“
To je presné. Po vzdelaní na katolíckej strednej škole a štúdiu na Oxforde začal Johnson pôsobiť v rôznych periodikách, väčšinou ľavicového zamerania. Od začiatku 50tych rokov bol totiž fanúšikom labouristov. Dlhé roky pracoval pre ľavicový New Statesman, kde bol najprv parížskym dopisovateľom, neskôr to dokonca dotiahol na šéfredaktora. V roku 1968 obhajoval májovú revoltu v Paríži.
V roku 1977 však prešiel ku konzervatívcom, kde mal hviezdnu kariéru, písal napríklad niektoré prejavy Margaret Thatcherovej.
Popri tom všetkom sa pokúšal písať romány, vydal dva. Tu je úryvok jedného z nich, podľa všetkého dobre vystihujúci celkový charakter diela:
Henry sa prichytil, ako jeho pohľad prechádza po jej okrúhlom a ružovučkom zadku, ktorý sa dvíhal a padal v rytme jej dychu. Čo robiť? Henry stál na prahu a rozmýšľal. „Nie je nič prefíkanejšie, kamarát, ako vzrušiť ženu dobrým, ostrým plesnutím po mieste, kde chrbát končí a nohy sa začínajú. Žiaden hravý úder. Poriadne žihadlo. To ich vzruší, až im ide pena od papule.“
Dorin zadoček ho lákal. Teraz tu bola šanca jedným úderom znovunastoliť jeho mužské, dominantné miesto v ich vzťahu. Vyprázdnil pohár, položil ho rozhodným pohybom na stôl, pristúpil k spiacej Dore a jeho dlaň pristála s obrovskou silou na jej tele.
Úryvok som nevybral náhodou, ako čoskoro uvidíme. Ako románopisec Johnson veľmi úspešný nebol, čoskoro však zistil, že schopnosť príťažlivo písať (tú very má) a pridávať množstvo lascívnych detailov dobre umožňuje predávať špecifický druh literatúry – historické knihy. Ako hovorí jeden komentátor „ak existuje čo len najmenšia možnosť narážky na sex, Johnson ju do príbehu dá.“
Tieto narážky sa v jeho príbehoch tiež často spájajú s moralizovaním. Johnson zčasti poníma svoje knihy ako súčasť vojny proti osvietenstvu a všetkých, ktorí v jeho tradíciách podľa Johnsona kráčali. Rousseau, Marx. Nepoužíva nijaké zvláštne analytické postupy, ale jednoducho škandalizuje v bulvárnom štýle. Pritom sa niekedy drží pomerne presne viacerých historických prameňov, ale potom rýchlo prechádza k vykladaniu ako faktov niečoho, k čomu jednoducho nemá podklady, prípadne ako podklad použije nejakú náhodnú zlomyseľnú zmienku. Že Rousseau dal deti do nalezinca, v poriadku, ale že sa Marx nerád umýval?
Pre tento spôsob písania sa Johnson stal miláčikom amerických konzervatívcov. Murdochovo vydavateľstvo HarperCollins ho tlačí v obrovských nákladoch, pod nálepkou „svetoznámeho historika“. Píše komentáre pre konzervatívne periodiká ako Forbes. Aureola autority mu v USA funguje, traduje sa príbeh, ako Dan Quayle, viceprezident Busha staršieho, ktorý mal veľmi silný imidž intelektuálne menej náročného človeka, začal od určitého času vystavovať na svojom stole Johnsonove knihy, aby bolo vidieť, že číta aj „vážnu“ literatúru.
V Británii k skutočne váženým osobnostiam nikdy nepatril. A už vôbec nie ako „morálna autorita“. Dlhé roky sa spomínali historky založené na jeho alkoholických excesoch na verejnosti. (Na poslednej rozlúčke so spisovateľom Kingsley Amisom musel byť napríklad pre silnú opitosť vyvedený vyvedený zo smútočného zhromaždenia.) No, a prišla aj skutočná lahôdka - v roku 1998 venovala denníku Daily Express niekoľko výnimočne pikantných vyjadrení jeho dlhoročná milenka Gloria Stewart, kde opísala... ako sa rád necháva bíjavať po zadočku.
Niežeby sa dalo práve Daily Expressu nejako extra veriť. Čo sa medzi paplónom, posteľou a bičíkom vlastne odohrávalo, to vedia len oni dvaja. Ale Johnson sa veľmi nebránil a už samotný fakt, že si tento katolícky moralizátor dvanásť rokov vydržiaval milenku (čo nepoprel) mu veľmi na imidži nepridal.
Okrem toho, nijako sa netají obdivom ku generálovi Pinochetovi, s ktorým sa aj stretol. Tiež obdivoval španielskeho diktátora Franca. Obhajoval Nixona počas aféry Watergate a Reagana počas aféry Contras. Je fanatickým nepriateľom moderného umenia a Pabla Picassa, ktorému venoval niekoľko ostrých novinových článkov. Pred ostatnými americkými voľbami napísal do americkej tlače články proti Kerrymu.
Táto radikálna angažovanosť z neho v očiach mnohých robí jednoducho silného excentrika. To je však už vec názoru.
Faktom je, že Paul Johnson, opäť opakujem, nie je bádateľom, vedcom, historikom. Je to pamfletista, ktorý sa pohybuje mimo akademickej sféry.
Dan Quayle nie je jediný politik, ktorý sa pyšní čítaním Paula Johnsona. Roky ma irituje, ako sa podobne slovenskí politici hrdia, akí sú sčítaní v histórii a na dôkaz často vytiahnu - Paula Johnsona. Ale na Slovensku som počul dokonca aj univerzitných profesorov hovoriť, ako im Paul Johnson „otvoril oči“ svojimi fikciami.
Niežeby som chcel niekoho odhovárať od čítania Johnsonových diel. Božechráň. Sú skutočne pútavé. A pravda sa spoznáva v dialógu, takže ak u niekoho Johnson vyvolá chuť do ďalšieho štúdia, je to len dobré. Problém je trochu v tom, že Johnsona, ktorý občas brojí proti „totalitnému duchu“ s radosťou čítajú často práve takí, ktorí si potrebujú vybrať jednu Knihu alebo jedného Autora, ktorý im potom slúži ako ten pravý zdroj poznania.
To nie je práve najšťastnejší prístup k štúdiu histórie. A už vôbec nie, ak tým autorom má byť Johnson, ktorý (aby som teraz na chvíľu kráčal v jeho šľapajách) je notorický alkoholik a svoju dlhoročnú milenku vždy pred sexom prosil, aby ho vyhrešila ako zlého chlapca, stiahla ma na zadku nohavice a poriadne ho vytrestala...J No verili by ste niečo takému človeku?
