O niektorých sa nerozpráva. Maximálne môžete v šansóne naznačiť, aký je to pocit, vyjsť z teplého bytu do studených, tichých a možno špinavých ulíc a cítiť sa kráľovsky pri spomienke na noc, pri dýchaní čerstvého vzduchu a vychutnávaní vánku večnosti.
Sú veci, ktoré by mal každý chcieť skúsiť. Muž by mal aspoň párkrát v živote stáť v ringu, pracovať s obitým vakom v jednoduchej telocvični, žiadne fitko pre metrosexuálov, a makať sám za seba, v rukaviciach proti slabším aj silnejším protivníkom. Nejde o vyhrávanie, ide o ten boj.
A vychutnať si dobré jedlo. Úprimne povedané, dokážem oceniť luxusné reštaurácie. Papal som už v Plaza Athénée v Paríži. Vynikajúcu kuchyňu majú v Jumeirah Beach Hotel v Dubaji (to je ten menší vedľa Veže Arabov). Ale najradšej mám tie šialene dlhé obedy a večere v jednoduchých gréckych tavernách, kdesi na brehu mora.
Je luxus, ktorý sa nedá kúpiť. Debata na úrovni. Iným luxusom sa dá trochu pomôcť. Kúpiť si výlet do krásnych kútov Zeme. Mám rád Paríž a jeho galérie. Banskú Štiavnicu s jej jemne strašidelnou, jemne melancholickou, čarovnou atmosférou. O Prahe ani nemusím hovoriť.
Hory. Máločo ma v posledné roky tak chytilo za srdce ako pohľad na čiernohorské pohoria z mestečka Kolašin. Možno dokonca ani vodopády Iguacu, a to bol naozaj pohľad pre bohov.
More. Na Azúrovom pobreží sú miesta, kde máte pocit, akoby ste zrazu vstúpili do maľby. Les Calanques, alebo ostrov Porquerolles. Alebo zaplávať si v noci v mori, nad vami mesiac, oproti svetlá taverien malého gréckeho mesta, okolo len teplá čiernota...
Pozerať sa večer z hory Srd dolu na Dubrovník. Obrovský mesiac, hviezdne, hviezdne, hviezdne nebo - naozaj som v živote nevidel oblohu ani zďaleka tak zaplnenú tými malými žiarivými bodkami. Hradby tohto magického mesta dolu obmýva more, oproti svietia do tmy svetlé skaly ostrova Lokrum.
A predsa je ešte možno niečo zadúšajúcejšie ako pohľad do hĺbok Jadranu. Počúvať tú dobrú hudbu, ktorá rozpráva príbehy. Mágiu tu na Zemi tvoria v konečnom dôsledku len ľudia. Tí, ktorí sa vedia zakusnúť do života, z ulíc Paríža vydestilujú verše o láske, z pohľadu na hory vytvoria román, sediac v troskách miest rozborených vojnou z nekonečného smútku spravia most k Bohu.
Ne me quitte pas
Il faut oublier
Tout peut s'oublier
Qui s'enfuit déjà
Oublier le temps
Des malentendus
Et le temps perdu
A savoir comment
Oublier ces heures
Qui tuaient parfois
A coups de pourquoi
Le cœur du bonheur...
