Daniel Bell
Jeho kniha Kultúrne rozpory kapitalizmu spôsobila, že som sa na sociológiu prestal pozerať ako na súbor nudnej literatúry so zbytočne komplikovanou terminológiou. Druhú knihu, ktorú som od Bella čítal (pravda, z jeho pohľadu ako autora je chronologicky prvá), Príchod postindustriálnej spoločnosti, som už zhltol prakticky na jedno posedenie. Bell je akademik a sociológ v najlepšom slova zmysle. Začína otázkami, ktoré pretínajú celé vrstvy spoločenských vzťahov a neúnavne ich rozoberá do detailov porovnávaním celej škály rôznych prístupov k danému problému. Navyše používa veľmi prístupný jazyk.
Kultúrne rozpory kapitalizmu sa pýtajú, kde sú korene všade prenikajúceho hedonizmu modernej spoločnosti. Príchod postindustriálnej spoločnosti sa zase zaoberá evidentnou zmenou výrobných vzťahov, ku ktorej dochádza po tom, ako spoločnosť vybuduje dostatočnú bázu na extrahovanie statkov z prírody – jednoducho, opisuje prechod z fázy intenzívneho budovania ťažkého priemyslu na hospodárstvo s intenzívne rastúcim segmentom spotrebného tovaru, sektorom služieb a dôrazom na informácie ako výrobný statok. Je to absolútna lahôdka.
Max Weber
Kedysi v dávnych časoch, keď som nemal bežný prístup ku kvalitnej literatúre, mi otec občas z práce požičiaval britský časopis The Economist. Periodikum má vysokú úroveň jazykového prejavu (ak sa chcete naučiť dobre vyjadrovať po anglicky, čítajte pravidelne tento časopis) a zároveň je skvelou syntézou masmediálne skratkovitého ponímania sveta a odkazov na literatúru, ktorá svet pomôže pochopiť trochu ucelenejšie. Časopis bol pre mňa autoritou a keďže často parafrázoval Maxa Webera, okamžite som sa vrhol na prvý text, ktorý mi od neho prišiel pod ruku. Bol to český, skrátený preklad Weberovej analýzy rozpadu Rímskej ríše.
Vulgárne vysvetlenia tohto fenomému sa točia okolo témy vpádu barbarov, zženštilosti rozmaznanej rímskej elity alebo zavedenia olovených vodovodných potrubí a príborov, ktoré mali negatívny vplyv na zdravie obyvateľov „večného mesta“. (Priemyselná spoločnosť praje jednosmerným kauzálnym vzorcom „jedna príčina, jeden výstup“ takéhoto typu. Od malička sme vedení k tomu, myslieť si, že všetko sa dá riešiť stlačením gombíka, požitím tabletky, potiahnutím jednou správnou pákou – a vysvetľovať veci poukázaním na jednu jednoduchú príčinu.) Weber, na druhej strane, analyzuje problém oveľa hlbšie a komplexnejšie. V zásade ukazuje, ako rozvoj latifundií prispel (vytváraním sebestačných hospodárskych celkov) k rozvratu peňažného hospodárstva a tak postupne i celej ríše. (Zaujímavá je jeho analýza, nie samotná myšlienka. Že „latifundia peridere Italiam“, hovorieval už, tuším, Plínius starší – dúfam, že som tu latinskú vetu príliš neskomolilJ)
Týmto jediným textom ma Weber priviedol k záujmu o ekonómiu. A nemám teraz na mysli ekonómiu ako vedu o zarábaní peňazí používaním komplikovaných grafov alebo ako súbor ideologických paškvilov, ktoré sa tvária ako „veda“ a autoritatívne hlásajú, čo musí celá spoločnosť robiť. Weber rozoberá spoločnosť ako realitu, ako rámce ľudského konania určované SPOLOČENSKÝMI VZŤAHMI. Základná definícia ekonómie hovorí, že ide o vedu zaoberajúcu sa využívaním obmedzených zdrojov. Weber spoločnosť takto opisuje – ako súbor štruktúr, ktoré pre jednotlivca dávajú vznikať dilemám, ktoré však ako jednotlivec nemôže jednoducho „riešiť“.
Jedna poznámka. S Weberom som začínal v českých prekladoch. Oveľa neskôr som sa dostal k slovenským a bol som značne nespokojný. Potom som ale zistil, že nešlo vyslovene len o kvalitu prekladu. Weber totiž písal komplikovanými, dlhými vetami, ktoré niektorí prekladatelia zachovávajú. Keď som si ho čítal v nemčine, bolela ma po pár odsekoch hlava. V anglickom prostredí sa však obyčajne postupuje tiež tak, že Weber sa upraví do stráviteľnej podoby, takže s jeho knihami v angličtine nie je problém.
Joseph Schumpeter
Tento predstaviteľ tzv. „rakúskej ekonomickej školy“ (nemám toto označenie veľmi rád, lebo titul dáva dokopy takých ľudí ako Schumpetera a Hayeka, ktorých odlišnosť v niektorých ohľadoch ani nemôže byť väčšia) je ďalším človekom, ktorého The Economist zvykol často spomínať. Musím sa priznať, že už dlhšie sa snažím vyhradiť si čas na jeho čisto ekonomické traktáty, ale keďže som sa k tomu zatiaľ nedostal, jediným uceleným dielom, ktoré som od Schumpetera prečítal, je jeho Kapitalizmus, socializmus a demokracia. Je to oveľa viac dlhá esej ako vedecká publikácia, ale plná zaujímavých postrehov. Zaujímavý je jeho rozbor Marxa a tiež pohľady do budúcnosti, ktoré s odstupom niekoľkých desaťročí pôsobia veľmi fascinujúco.
Karl Marx
Hovorieva sa, že celá západná filozofia sú v podstate dodatky k Platónovi. Nie som si istý, či takáto metafora má stále zmysel. Ale som presvedčený, že celú sociológiu môžeme dosť výštižne charakterizovať ako dodatky k Marxovi (a možno čiastočne k Weberovi). Marx opísal spoločnosť neuveriteľne detailne a zaviedol množstvo metodologických nástrojov a schém, ktoré tvoria značnú časť základu spoločenských vied ako takých. Moderná spoločnosť je spoločnosťou kapitalistickou a ak ju chcete opísať ako celok, stretnutiu s Marxom sa jednoducho nevyhnete.
Pravda, nejde o jednoduchého autora. Bella, Webera, Schumpetera môže čítať hocikto s bežne dostupným vzdelaním. Marx si vyžaduje veľmi detailné vedenie. Jednoduchšie texty, ako Komunistický manifest, vrelo odporúčam zobrať do ruky hocikedy, ale na hlbšie pochopenie Marxa sa treba najprv prekúsať autormi, ktorí poskytujú kvalitný úvod k Marxovej pojmológii, konceptom a ich kontextom. Asi najlepší je v tomto smere Jon Elster (predtým bol profesorom v Chicagu, teraz tuším pôsobí na Columbia University) a jeho Making Sense of Marx – veľmi kritický, ale neuveriteľne detailný pohľad na všetky aspekty Marxovho prístupu (pozor, nie pre začiatočníkov v sociálnych vedách).
Zvykne sa hovorievať, že Marx je prekonaný. Podobné výroky sa opierajú o niekoľko kľúčových tvrdení. Predpovedaná polarizácia spoločnosti medzi buržoáziu (charakterizovanú v Marxovom poňatí ako triedu vlastníkov výrobných prostriedkov) a proletariát sa neuskutočnila. Medzi námezdne pracujúcich a vlastníkov kapitálu sa vklínila silná vrstva manažérov. Proletariát nechudobnie, naopak, vo vyspelých krajinách sa mu v absolútnom vyjadrení darí za posledné storočie stále lepšie. Charakterizácia historického pohybu ako triedneho boja sa tiež zdá byť prehnaná – zdá sa, že treba počítať minimálne so statusom ako ďalším prvkom rozvrstvovania spoločnosti, ako to rozteoretizoval Weber (ktorý však nijako nespochubňoval kľúčovosť triedneho princípu). Teória hodnoty založená na práci ako jedinom konštituentovi (labour theory of value), ktorú Marx prebral od Smitha a Ricarda, vraj nie je dobrým analytickým prístupom (rozhodne, ak sa od nej snažíme odvodzovať pohyby cien). Tendencia priemyselnej spoločnosti ku klesajúcej miere zisku (ďalší koncept, ktorý Marx ako taký nevymyslel, ale bol bežný u ekonómov 19. storočia) vraj tiež nedáva zmysel.
Toľko v skratke skečovité argumenty „proti Marxovi“. Nebudem ich rozoberať. V niečom sú pravdivé, v niečom čiastočne a v niečom ide o nepochopenie Marxa. Asi v štýle, ako keď niekto odchovaný na klasickej fyzike síce bez problémov zhltne niektoré vulgárne vysvetlenia aspektov teórie relativity (zahnutie priestoru alebo možnosť, aby človek prešiel múrom, ak má dostatočne veľkú rýchlosť – pretože sa niečo podobné spomína v sci-fi filmoch), ale odmieta rozumovo si sprístupniť takú exotiku kvantovej mechaniky, ako že nejaký objekt nemožno časopriestorovo pevne určiť – v prípade napríklad elektrónu podľa Heisenbergovho princípu – alebo tvrdenie, že aj človek je len vlnenie. Podobne, zjednodušene povedané, aj marxizmus, aspoň na jeho špičkovej úrovni, pracuje s konceptuálnymi rámcami, ktoré prekonávajú bežne fixované kognitívne schémy.
Ostáva mi dodať jednu vec. Marxovo meno vyvoláva u Východoeurópanov až komickú kŕčovitú hystériu. Je to niečo, s čím som sa na Západe nestretol. Niežeby nebýval vo svojej zjednodušenej podobe zosmiešňovaný, ale zatiaľ som sa nepohyboval v spoločnosti, kde by bolo priamo vryté do prevažujúceho bontónu, že Marx je bytosť z iného sveta, predstavujúca nadľudský, katastrofický princíp, o ktorom sa nedá ani len pochybovať. Mimochodom, pred pár dňami som bol na pohovore kvôli nástupu na pracovné miesto. S mojím budúcim šéfom som sa v pohode okrem iného chvíľku bavil o aplikovaní niektorých Marxových konceptov v politickej ekonómii. Nikto sa nekrižoval a nevyťahoval cesnakJ (Ak si myslíte, že išlo o marxistickú, či ľavičiarsku firmu, tak ste na dosť veľkom omyle. O tom však niekedy nabudúce.)
Marx ako teoretik je rozhodne aktuálny dnes tak, ako pred sto rokmi. To, že si ho jeho „obdivovatelia“ i odporcovia zvykli niekedy až komicky zjednodušovať, nie je jeho chyba.
Myslím si, že mám veľmi solídne „vzory“. Každý z mnou vybraných autorov ponúka texty plné skutočne kritického uvažovania. Je mi ľúto, že, aspoň podľa mne dostupných informácií, sú na slovenských univerzitách na okraji záujmu. Ak by sa napríklad na katedrách politológie preberali namiesto síce nie najhorších, ale veľmi vo svojich konceptuálnych rámcoch obmedzenýžch autorov ako Sartori či Dahl, značne by to prispelo k rozvoju skutočne kritického myslenia na Slovensku.
Ale čo už. Taká je dobaJ Nečakám, že sa to tak rýchlo zmení.
