Sú prakticky všade. Okrem národných parkov nemáte súvislé kusy krajiny, kde sa môžete len tak prechádzať, ktorým smerom si práve zmyslíte. Takmer vždy musíte niečo obchádzať, držať sa vyznačených chodníkov. V Bratislave si človek môže vybehnúť do kopcov alebo do lužných lesov, kam cesta z každej mestskej štvrti trvá akurát niekoľko minút. A mimo hlavného mesta, v lesnatejších častiach krajiny, sa môžete túlať niekedy hodiny bez toho, aby ste narazili na človekom vyrobenú prekážku.
Ide tu aj o ploty, takpovediac, symbolické. Mám to šťastie, že som na skvele organizovanej univerzite – všetko tu funguje takmer dokonale. Ale občas mi chýba anarchická partia Slovákov z predošlej školy. Keď nás o polnoci prepadol šialený nápad zjazdiť na bicykloch neďaleký les, vrátane močariska, išli sme (a nie všetci sme mali na bicykloch svetlá, žeJ). Alebo sme hodiny sedeli v klubovni a postupne si navzájom opisovali recepty jedál z domova, snívali o dobrej kapustnici... A keď spolužiačke mokol na daždi jej bicykel, odmontovali sme ho od stojanu, položili jej ho pred dvere a okolo volantu zavesili nápis „bolo mi tam vonku tak zima a smutno...“.
Dnes mám do činenia s ľuďmi, ktorý trpia „organizovanou spontánnosťou“. Zorganizuje sa „party“, kde všetci sedia uniformne s plechovkami lacného piva (ktoré sa kúpi v jednom megabalení, aby sa ušetrilo) a tvária sa, že sa zabávajú. Alebo sa ide do krčmy. Na diskotéku. A to je celý okruh činností pod nálepkou „univerzálna zábava“. Potom už sú len športové kluby (inak vynikajúce, o tom potom).
Pred pár týždňami som bol navštíviť partiu Čechov v inej časti Anglicka. Večer sme išli do krčmy. Krásne tam hrala miestna kapela tradičnú škótsku a írsku hudbu. Popíjali sme pivo, Česi (čo Čech, to muzikant), pozorne počúvali. Dobre hrajú, hovoril ten najbližšie ku mne, ale pozri sa na ich tváre, akoby ich tá hudba ani netešila. Mal som rovnaký pocit. Nakoniec to Čechov prestalo baviť, zobrali kapele gitary a spustili. Udreli do strún, doslova. Polhodinu sme spievali všetko možné, od slovenských a moravských ľudoviek až po (kedysi Matuškom úžasne prespievaných) Slávikov z madridu. Aj zvyšku krčmy sa na chvíľu rozjasnili tváre, bolo to nákazlivé.
Takže, vo všeobecnosti sa nesťažujem, mám naozaj výborné podmienky na štúdium v krásnej krajine. Ale občas si rád odskočím na Slovensko, kde môžem len tak sedieť hodiny a hodiny na múriku pri Dunaji a s niekým len tak debatovať, potom si povedať, že ideme loziť na skaly, dohodnúť si víkendový výlet do hôr, medzitým s niekým iným ísť na večeru a potom na pivo, a nepočítať pritom každú korunu a nezapisovať si, kto z partie koľko presne zaplatil.
Treba si ten stále trochu rozpustilý slovenský (východeurópsky?) životný štýl užiť, kým trvá.
