A spoločenské mechanizmy sa stále nejako vyvíjajú. Koniec histórie v štýle zvulgárnenej verzie Fukuyamovej tézy (ten mal na mysli veľmi presne špecifikovanú „históriu“) určite nenastáva. Liberálno-demokratická, kapitalistická spoločnosť sa minimálne ďalej rozvíja do foriem, ktoré budú na nerozozonanie od tých včerajších.
Mimochodom, keď už som spomenul toho Fukuyamu – doslova ma fascinuje, ako sa rozšíril názor, že Fukyama nejako vo svojej knihe oslavoval daný stav. Ani zďaleka. Ak už chceme tohto filozofa nejako nálepkovať, tak rozhodne nie je „neoliberál“ ale „neokonzervatívec“ a jeho úvahy majú nádych nietzschovskej rezignácie nad faktom, že svet budúcnosti je, napriek všetkým pozitívam, svetom maloburžujov, tvorov bez prométeovského rozmachu a vôle, donekonečna hopkajúcich v snahe uspokojovať niektoré zo skromnej škály nimi predstaviteľných slastí.
Na jednej strane skutočne máme pocit, že vývoj sa zastavil. Z toho dôvodu, že sme ako tak zvládli „prírodu“ a sme čoraz viac konfrontovaní sami so sebou. Žijeme v tom, čo britský sociológ Anthony Giddens nazýva seba-reflexívnou spoločnosťou, nehráme hry „proti prírode“ ale naša budúcnosť závisí od zvládania ľudskej interakcie. Naše konflikty sú navyše čoraz viac rozohrávané cez veľmi silnú mediálnu vrstvu (články, spravodajské šoty, filmy, romány, urban legends, reklama, vedecké konferencie), do tej miery, že sme si vytvorili akúsi ďalšiu sféru reality, to, čo Jean Baudrillard nazýva hyperrealitou.
Na druhej strane však môžeme konštatovať, že vývoj „reálnych“ spoločenských mechanizmov sa nezastavuje, čo sa prejavuje napríklad v tom, že z hľadiska morálnych rámcov sme konfrontovaní s úplne odlišnými otázkami, než aké verejná sféra riešila počas 20. storočia. Nielen pre zarytých konzervatívcov je namieste otázka úplnej zmeny „rebríčkov hodnôt“. Menia sa spôsoby konzumu, vnímania toho, čo je „dobré“ a „zlé“, „spoločensky v poriadku“ a nie. Moderná spoločnosť býva kultúrne mnohovrstevná, ale snáď väčšina oblastí ľudských aktivít je, vo „vyspelom svete“, takých, že praktiky, ktoré boli donedávna tabu, majú svoj priestor, ktorý zvyšok ako celok nejako rešpektuje. Existuje veľmi málo tabu, ktoré by neboli aspoň vo sfére fantázie rozoberané. Jednou z posledných hraníc je incest (aj o pedofílii sa distuje oveľa viac), ale k tomu tiež určite dospejeme.
Otázka je, ako toto všetko vnímať (a čiastočne predvídať). Ako „samovoľný“ „rozpad hodnôt“, poprípade ako produkt „diabolských médií“ a z reťaze utrhnutého liberalizmu? Dobré pre lacných moralizátorov.
Analyticky plodným prístupom k tomu, čo sa deje vo sfére inštitúcií, hodnôt a „kultúry“ je použiť rámec základných princípov, ktoré charakterizujú ľudskú existenciu, teda pozrieť sa na to, ako je v spoločnosti organizovaná produkcia a konzum, aké sa vytvárajú vďaka tomu spoločenské vzťahy a mechanizmy. Inými slovami, dobrým východiskovým bodom je mutácia organizácie spoločnosti do post-industriálnej, post-fordistickej podoby.
Zoberme si tú donedávna je jednu zo základných spoločenských stavebných jednotiek - rodinu. Krátky príklad:
Kapitalizmus rozpustil zväzky širšej rodovej a rodinnej spoločnosti. Priemyselná spoločnosť všade vyrástla ako mestská spoločnosť po tom, ako bola z pôdy uvoľnená pracovná sila (kombináciou rušenia feudálnych spoločenských foriem, ako nevoľníctvo, a napríklad násilného zaberania pôdy). Tým sa však uvoľnili aj širšie rodinné zväzky a normou sa stala rodinná jednotka pozostávajúca z muža, ženy a ich okamžitého potomstva. Mnohé spoločenské, konzumné normy sa začali utvárať okolo tohto partnerstva. Rodina ide na rodinnú dovolenku, rodina si kupuje dom. Tento model dobre zodpovedal ešte stále pomerne statickej forme spoločnosti. Dnes sa však mobilita zväčšuje, podporovaná vyššou flexibilitou organizácie pracovných procesov.
V priemyselnej spoločnosti si človek udržiaval prácu po pomerne dlhú dobu – väčšinu „ekonomiky“ tvorili veľké fabriky, ktoré sa nemohli z večera do rána rozobrať, prerobiť, premiestniť. Zrkadlovým obrazom zmeny organizácie práce sú zmeny v konzume. Sféra základných statkov, postavená na extrahovaní „energie“ z „prírody“, pomerne silne uniformovaná, je dnes pre vyspelý svet saturovaná a hlavným ťahúňom hospodárskeho snaženia sú statky založené na uspokojovaní ďalšieho rádu potrieb. Nejde už o poskytovanie iba prístrešia, základných foriem mobility, jedla a podobne, ale o druhy a odnože týchto statkov. A o služby. Pri organizácii výroby už nerozhodujú natoľko „economies of scale“, ale flexibilita („economies of scope“). Triešti sa tak predtým uniformná, geograficky a časovo stabilná pracovná sila, a popritom nastáva tlak pre pohyb za prácou, mimo regiónu, mimo rodiny, i pre zároveň rýchlejší (a zďaleka nielen geografický) pohyb za konzumom (nahrubo povedané, rodinu už nespája ani to spoločné pozeranie televízie, lebo zábava sa individualizuje).
Rodinu už nespája dlhodobé spoločné snaženie o kúpu spoločných rodinných statkov, pretože tie sú vo vyspelom svete pomerne ľahko dosiahnuteľné a ľudia sa orientujú na komodity, ktoré im umožňujú nachádzať väčšiu „individualitu“. Na druhej strane sociálny štát, tento typický vyvažujúci a hlavne doplňujúci mechanizmus dôsledkov kapitalistickej výroby, túto „individualitu“ podporuje. Systémy sociálnych dávok, vyrobené pre hladšie fungovanie priemyslenej spoločnosti, sa reštrukturalizujú, aby umožnili hladšie fungovanie post-priemyselnej spoločnosti. Dávky sú individuálnejšie, „aktivačnejšie“, človek už nepotrebuje rodinu ani na to, aby prežil zoči voči „štátu“. Samozrejme, celý komplex podpory flexibilného konzumu a tlak na nachádzanie identity cez konzum komodít, ako je podporovaný sankciami mediálnej a vzdelávacej sféry v širokom zmysle, je značne rozsiahly. Trendy sú však jasné. Všade vo vyspelejšiej spoločnosti rastie počet rozvodov, rodí sa postupne viac detí mimo manželského zväzku – ale pritom sa celkovo rodí detí menej. Majú pre uspokojovanie konzumných preferencií, ak to povieme abstraktným jazykom ekonómie a sociológie, čoraz menšiu relatívnu hodnotu (v prieskumoch dnes v západnej Európe páry udávajú v odpovedi na otázku, koľko chcú mať celkovo detí, počty, ktoré pri agregovaní nestačia ani na prirodzné obnovenie populácií).
Nielen rodinné zväzky, ale celý komplex ľudských vzťahov sa mení. V priemyselnej dobe si človk utváral priateľstvá cez vzťahy na pracovisku alebo v škole, utvárali sa skupinové partnerstvá. Dnes, pri rýchlom geografickom pohybe a zároveň možnostiach efektívnej komunikácie vo viacerých časových dimenziách a bez ohľadu na geografické vzdialenosti začína byť čoraz dôležitá sieť, formuje sa network society. Priemyselná doba poznala silné formy medzigeneračného konfliktu, mladíckych rebélií voči „starým“. Toto dnes značne ustupuje do pozadia. Jednak sa pre spomínanú fluiditu individuálnych vzťahov nevytvárajú také silné skupiny. A tiež dnes už z hľadiska spotrebných profilov a preferencií nie je medzi tínedžermi a ostatnými taký priepastný rozdiel.
Spoločnosť budúcnosti nebude spoločnosťou bez konfliktov. Iba ich formy sa mierne menia. Tam, kde sme kedysi mali spomínané medzigeneračné zrážky máme formujúce sa konflikty sietí. Tam, kde bolo kedysi kolískou hodnôt silne organizované náboženstvo, sa dnes vytvárajú kulty, ktoré sa ako organizácie fungujúce na základe komodifikovaného dopytu lepšie vyrovnávajú so svetom voľne plávajúcich jednoduchých hodnotových rámcov. Ponuka je široká – od stále ešte starosvetsky pôsobiacich mormonov (podľa niektorých názorov ide o momentálne najrýchlejšie rastúce „náboženstvo“), až po scientológiu, hayekovsko-misesovské libertariánske sektičky, rôzne New Age kulty a podobne.
Takže, spoločnosť sa vyvíja. A v spoločenských vedách máme dosť nástrojov na to, aby sme vedeli tvoriť pomerne detailné modely, ktoré nám umožnia prognózovať, ako bude vyzerať spoločnosť o desať, dvadsať rokov z hľadiska štruktúry hodnôt, konzumných preferencií, organizácie výroby a podobne. Opakujem, prognózovať, nie predpovedať. Teda tvoriť modely, pri ktorých sme schopní si uvedomovať, aké sú ich predpoklady a sledovať, kde sme prípadne nebrali pri formovaní modelu do úvahy veci, ktoré nám realitu v skutočnosti silne ovplyvňujú.
Vieme zhruba načrtávať vývoj spôsobov riadenia výrobnej sféry, spôsoby spoločenskej regulácie konzumu, pomenovať vznikajúce formy spoločenských konfliktov. Šikovní myslitelia nemali problém pred desaťročiami opísať kapitalizmus, v akom žijeme dnes – od úlohy spotrebných úverov až po, napríklad, opis štruktúr výskumu a vývoja, centralizovaných, zbyrokratizovaných, štátno-súkromných. To, čo napísal Schumpeter v 40-tych či Bell alebo Aglietta v 70-tych rokoch, dosť presne vystihuje stav dneška. Ibaže sa nevieme dohodnúť, čo naše prognózy znamenajú.
Ten pohľad do budúcnosti totiž môže mať rôzne epistemologické rámce. Na spoločenské snaženie sa môžeme pozerať, po prvé, ako na interakciu jedincov s cieľom dosiahnúť rovnovážny stav. Zmeny sa dosahujú predovšetkým medzným prispôsobením pozícií aktérov (v priestore zdrojov, aktivity, atď.) V takomto pojatí sa analyticky sústredíme na mechanizmy, ktoré nám „znemožňujú“ tieto medzné aktivity vyvíjať. Triviálnym príkladom je to, ako sa v liberálnej tradícii vníma znemožnenie fungovania trhu alebo demokratického rozhodovania porušovaním spoločenskej zmluvy.
Na druhej strane existujú prístupy, ktoré začínajú od uznania apriori konfliktnosti cieľov jednotlivcov a vnímajú spoločenské mechanizmy ako niečo, čo tieto konflikty tlmí a usmerňuje do produktívnej podoby. To je prístup marxizmu ale i mnohých „realistických“ odnoží liberalizmu, od Hobbesa až po neorealizmus Kennetha Waltza v teórii medzinárodných vzťahov, napríklad.
Takže naše narábanie s „budúcnosťou“ z hľadiska spoločenskej sféry je v určitom zmysle oveľa náročnejšie ako je to pri hraní sa s rôznymi extrapoláciami technických vývojových trendov.
Našťastie.
