No a potom sa ešte spomína Jozef Murgaš (rádiotelegrafia) či, samozrejme, Štefánik so svojimi astronomickými pozorovaniami. Veci znalí ešte pridajú Stodolu (inžinier), Petzvala (matematika, fotografia), no, prípadne Mateja Bela. To všetko bolo strašne dávno.
Podobné je to v literatúre, výtvarnom umení či hudbe.
Pritom o nič nejde. Veď nielen menami „superhrdinov“ je národ živý. Ale Slovákov, paradoxne, v komplexe menejcennosti podporuje práve školský systém. Vnímať históriu ako sled udalostí tvorených nadľudskými postavami, to sa učia deti na základných školách snáď v každej krajine. Problém je, že na Slovensku je takáto historiografia viac-menej to jediné, čo sa človeku ponúka. V školách sa len veľmi málo učí práca so spoločenskými štruktúrami, s históriou ľudí a nie nadľudí. Samozrejme sa to potom premieta aj do toho, ako človek vníma dianie okolo seba. Politika je prezentovaná médiami a chápaná občanmi ako zápas niekoľkých protagonistov, nadaných nadľudskými schopnosťami.
Slováci nie sú výrazne zbehlí v jazykoch a pomerne málo migrujú za prácou či vzdelaním. Keď sa to skombinuje s faktom, že národ si vlastne nikdy sám nevládol, niet sa čo čudovať, že určitá neznalosť veľkého sveta sa spája s naivným prístupom ku všetkému zahraničnému. Tie naivné otázky novinárov, keď nejaká celebrita príde na Slovensko. „Ako sa vám tu páči?“ A čuduj sa svete, celebrita povie, aká úžasná je táto krajina. Ten zvláštny postoj Slovákov, keď sa často konverzačne používa tvar „zahraničné“ akoby to bolo niečo automaticky lepšie, nadradené. „Ten študoval aj v zahraničí“ alebo „ten sa presadil aj v zahraničí“.
Na jednej strane je to vlastne fajn, ak máme chuť a energiu s niečím sa porovnávať. Dáva to ideály, ženie to dopredu. Do určitej miery.
Na druhej strane je takéto zmätené sa obzeranie po veľkých vzoroch tiež výrazom určitej nemohúcnosti a často rezignácie.
Zmení sa to jedine tým, že viac Slovákov bude „veľký svet“ spoznávať. Nie ako chlapci a dievčatá s batôžtekom na pleci, hľadajúc si nejakú prácu, ale ako vyspelí, suverénni ľudia, ktorí si dobre robia svoju prácu v hociktorej krajine. Až Slovák, ktorý je elitou kdekoľvek a nemusí sa vracať domov (či už fyzicky alebo napríklad v internetových výlevoch) len preto, že ho svet neprijal, vie podľa mňa skutočne oceniť a prijať za svoje to, čo je na Slovensku krásne. A netrápi ho v každom okamihu nejaká značne umelá hierarchia.
Pretože Slovensko má zaujímavé talenty v každej oblasti. Oceniť pekný obraz, pohár dobrého vína či technické riešenie – to neurobí niekto s povrchnými znalosťami a vkusom. A ten, kto vie niečo skutočne oceniť, sa nepotrebuje pridržiavať schém toho, čo je „svetové“, „zahraničné“, „vyspelé“, spomínané v takých alebo onakých médiách. Na to, aby sme veci ale s plnou chuťou mohli takto oceňovať a objavovať, je treba bojovať proti povrchnosti „elít“, málo vzdelaných novinárov a politikov, narýchlo vymodelovaných intelektuálov. Takýto „zápas“ si bojuje každá krajina. Nikdy nekončí.
Takže, želám nám všetkým veľa šťastia v búraní mýtov a spoznávaní slovenskej histórie a súčasnosti, ktorá je oveľa bohatšia, ako tá dymová clona každodenných správ o superhrdinoch (v dobrom či zlom) v parlamente, či o rôznych iných celebritách.
(Padák síce Slováci nevymysleli, ale zase významných vedcov, aj keď nie mediálne vyzdvihovaných „superhrdinov“, majú Slováci dosť. Tu sú napríklad matematici: http://www-groups.dcs.st-and.ac.uk/~history/BirthplaceMaps/Countries/Slovakia.html. Kto chce, môže dodať osobnosti z iných oblastí.)
