Trochu histórie: prvé weblogy boli hlavne o stránkach s kopou liniek. Potom sa však zrodil fenomén zvaný Bloger. Blogy (novší názov) sú dnes hlavne o názoroch.
Nie som veľkým konzumentom masmédií. Počas vysokoškolského štúdia v Británii som dokonca prakticky ignoroval noviny, TV aj internetové správy. Hltal som knihy.
Pre mladších: to sú tie hrubé obdĺžniky naskladaných papierových stránok. Nevýhodou je, že často obsahujú systematizovaný súbor vedomostí. Po ich prečítaní máte zníženú schopnosť vyjadrovať sa ako obohratá platňa v štyroch alebo piatich základných klišé, ktoré ste si vyčítali na obľúbenej ideologicky zafarbenej webstránke. Knihy vás tak spoločensky znemožňujú, navyše každá poriadna vysoká škola dnes požaduje veľké množstvo vysokofragmentovaných informácií, takže knihy sú vám nanič, aj keď platí konvencia, že sa treba tváriť, že sa čítajú.
No, ale po Británii už som nemal prístup ku skutočne dobrej knižnici, takže tiež z nudy surfujem. Čítam si diskusné fóra na SME, lebo sú tam dosť vtipné poznámky. Okrem toho mám pocit, že s postupujúcim časom sa tieto fóra stávajú kultivovanejšie, jedovitosť začína byť poprepletaná so snahou hľadať partnerov na konštruktívne diskusie. Takže ma to zaujíma ako pozorovateľa.
Inak si občas pozriem hlavne tieto tri fóra:
Comment is free. Blogová stránka denníka The Guardian. Blogeri sú selektovaní, do diskusií, naopak, môže prispievať hocikto, kto sa zaregistruje. Ten výber blogerov sa mi nie úplne pozdáva, popri niekoľkých ťažkých váhach, popredných akademikoch, je tu príliš veľa novinárov z Guardianu a sesterského týždenníka The Observer a takých tých „public intellectuals", obyčajne akademikov, ktorí sa strašne veľa vyjadrujú ku všetkému, ale je to iba prskanie. Úroveň diskusií pod blogmi je však asi jedna z najlepších, aké môžete na voľne prístupných internetových fórach nájsť.
Fórum Martina Wolfa. Wolf je šéfkomentátorom denníka The Financial Times. Nepatrí vyslovene k mojim obľúbencom, na môj vkus je zvyčajne trochu povrchný, ale to fórum je celkom zaujímavé. Prispievajú tam ekonómovia, ktorí platia za akademické celebrity. Väčšinou typický mainstream, čo má blízko k public policy, ale nájde sa tam aj taký enfant terrible ako Rodrik, takže sa to dá. Rozhodne je tam široký výber tém a rozoberané sú pomerne do hĺbky.
Managing globalization. Toto je fórum na International Herald Tribune, vcelku zaujímavé články od novinára IHT Daniela Altmana, a občasné komentáre od Bhagwatiho, Stiglitza a Sachsa.
A potom sú tu ešte dosť špecializované stránky, čo si občas pozerám. RGE Monitor, ktorý býva poprednými akademikmi alebo periodikami označovaný za najlepšiu webstránku o globálnych financiách (vzhľadom na to, že v databázach - prístup pre predplatiteľov - majú nalinkovaných aj niekoľko naozaj skvelých prác o globalizácii, musím súhlasiť : )). Dosť zaujímavý je aj New Economist.
Inak si občas, dnes už veľmi zriedka, pozriem slávny americký konzervatívny portál The Drudge Report, hlavne kvôli linkom, Drudgeov blog nečítam. Raz za rok aj americkú protiváhu, Daily Kos. Ale z amerických webstránok u mňa ďaleko, ďaleko, ďaleko vedie archív fejtónov Davea Barryho a webstránka jeho kandidatúry na prezidenta.
Popri blogeroch SME a jedného blogu na eTrende, ktoré mám nalinkované pod mojím profilom, je to zhruba vyčerpávajúci prehľad miest blogosféry, ktoré ako-tak pravidelne navštevujem. Sledovanie verejných diskusií a občasné prispievanie síce považujem za svoju povinnosť, ale všetkého s mierou. Je pravda, že kým čakám, až sa mi podarí začať sa venovať trošku hlbšej intelektuálnej práci, mimo sféry public policy, trochu viac sa zapájam komentármi, aj na medzinárodných fórach (1, 2). Ale snažím sa to nepreháňať. Ľudí, ktorí žijú ako číri konzumenti blogosféry, alebo takých, ktorí sa neživia ničím iným ako vydávaním stručných kvázivedeckých správ či večným komentovaním v médiách, je vo svete až príliš veľa, nerád by som sa aj ja stal ďalším z takýchto švábov.
Okrem toho, pseudointelektuálski lúzri určite nemajú prístup k srdci Monicy Bellucci.
