Kedysi boli pre východoeurópanov na prvom mieste americké univerzity. Síce sa tam dalo dostať veľmi ťažko, ale vďaka programu federálnej vlády ponúkali relatívne slušnú finančnú výpomoc.
Dnes to s dostupnosťou univerzít v Európe nie je až také zlé, ako voľakedy. Slováci majú ako občania EÚ prístup k rôznym formám finančnej pomoci a nemusia si vybavovať zvláštne víza. Veľa ľudí mieri do Británie. Britské školy majú nielen vysokú kvalitu, ale poteší bohatý študentský život, s množstvom športových a záujmových klubov. Ďalšia výhoda sú campusy. Mnohé britské univerzity sú sústredené na jednom mieste, takže život je náramne pohodlný.
Inou možnosťou sú súkromné univerzity postavené na americkom modeli. Ponúkajú vysokú flexibilitu vo výbere predmetov, vysokú individuálnu pozornosť študentom. Sám na jednej takejto momentálne učím. Niektoré sú pomerne finančne dostupné, iné, ako napríklad parížska The American University of Paris, ani nehovorím o Franklin College vo švajčiarskom Lugane, riadne nákladné.
Podľa mňa takéto menšie školy majú svoj význam. Ale ozajstná veda sa robí až na veľkých univerzitách. A vôbec nie len na amerických či britských. Anglosasi majú výhodu medzinárodného jazyka aj obyčajne vynikajúce PR. Ale špičkovú vedu ponúka aj také Nemecko, či Francúzsko so svojím zaujímavým, ultra elitárskym systémom vysokého školstva. A samozrejme mnoho ďalších krajín.
Konkrétne informácie o univerzitných systémoch ponúka portál Svet univerzít. Od perličiek o superdrahých svetových stredných školách, cez prehľad univerzitných rankingov, až po stručné rady, ako si hľadať akademickú prácu. Web je len v testovacej prevádzke, sám som naň spolu s ďalšími ľuďmi z viacerých európskych krajín prispel. Postupne budú pribúdať ďalšie informácie a funkcie. Ale hádam aj v tejto podobe už ponúka celkom slušný prehľad o tom, ako začať s výberom univerzity.
Pamätám si, aké neskutočné pre mňa bolo kedysi dávno, len pár rokov po páde železnej opony, dostať sa na súkromnú strednú školu do Veľkej Británie. A potom som si musel ešte pár ďalších rokov počkať, kým sa mi do veľkého sveta podarilo vrátiť, tentoraz na univerzitu. A potom do výskumného inštitútu, na ďalšiu univerzitu... a už som sa západného modelu nepustil.
Často hrá veľkú úlohu šťastie (v mojom napríklad príbuzní v Británii), aj štipendiá sú do veľkej miery proste lotériou. Ale veľa sa dá vyvážiť dobrou informovanosťou a úpornou snahou dosiahnúť cieľ. Veľa šťastia!
