V Británii občianske preukazy neexistujú. Ak sa chcete preukázať, používate pas, vodičák, alebo si nosíte kúpiu rodného listu. Ale väčšinou takéto oficiálne doklady ani nepotrebujete. Ako študent mám napríklad pri sebe kartičku národnej študentskej asociácie, alebo kartičku mojej univerzity, a to mi na veľa identifikačných úkonov stačí.
Pre cudzinca je niekedy prekvapením, že sa ubytuje v hoteli na meno, žiadne pýtanie pasu. Vôbec, pre cudzincov sú liberálni Briti šokom často. Pred rokmi som sa zúčastňoval nejakého workshopu v Manchestri pre zahraničných politických aktivistov. V prestávke jeden Chorvát zašiel za britským organizátorom a povedal, že potrebuje, aby ho niekto odviezol naspäť do hotela. No, nikoho teraz nemáme k dispozícii, budeš musieť počkať také dve hodiny. Je to súrne? Neviem, hovorí Chorvát. Zabudol som si na izbe pas. Aha, no dobre, a načo potrebuješ pas? Tu Chorvát značne zneistel. Akože načo, veď čo ak ma niekde zastaví policajt? A prečo by ťa mal zastaviť? No, neviem, len tak. Brit sa len zasmial: neboj sa, ak sa nechystaš vyrabovať banku, je veľmi malá pravdepodobnosť, že budeš mať s políciou do činenia. A doklady nie si povinný pri sebe mať tak či tak.
Občianky majú určite svoj význam v dobe silných migračných tokov a nebezpečí, vypývajúcich z možností použitia násilia jednotlivcov rôznych presvedčení či úrovní mentálnej stability, aj keď sa netreba príliš nechať unášať celým divadlom ohľadne „vojny proti terorizmu“. Ale musím povedať, že plne chápem pocity Britov, ktorí sa cítia byť slobodnými ľuďmi a bránia sa „oštítkovaniu.“ A dúfam, že tie občianky ešte nejaký čas počkajú.
