Existujú aj neakademici, ktorí sa populárne venujú „hlbším“ témam. Jedným z najúspešnejších je britský autor Paul Johnson. Zmiešavanie faktov s vyslovene bulvárnymi, často nepravdivými informáciami mu vynieslo slušné peniaze a americké konzervatívne kruhy mu s radosťou vyrábajú reputáciu váženeho autora, keďže kyslo odsudzuje všetko „liberálne“ a „osvietenské“.
To je ale človek, ktorí sa pohybuje vyslovene mimo univerzitných a výskumných kruhov. Existujú aj takí, ktorí v akademickej sfére pôsobia a ich práca má určitý akademický štandard, overovanie zdrojov, oponentúra téz, atď. Hyperrealita mediálnej sféry z nich vyrobí „špičkových akademikov“.
Nazývam to akademický Hollywood. Bruce Russett so svojou tézou o „demokratickom mieri“ (demokracie medzi sebou nebojujú). Robert Putnam so svojou verziou teórie o sociálnom kapitále. Samuel Huntington a stret civilizácií. Francis Fukuyama s koncom dejín. Inak, zaujímavo nepochopenou knihou – kopa ľudí hovorí o tejto téze ako o oslave víťazstva liberalizmu, no Fukuyama je skôr nietzscheovský skeptik. Víta víťazstvo malého buržuja ako naplnenie určitých ideálov, ale zároveň týmto víťazným človekom pohŕda a pozerá sa s obavami na ľudsky prázdny kapitalistický svet.
Takýto Hollywood živí veľkú časť akademickej obce. Slabí akademici potrebujú nejaké jednoduché tézy, ktoré potom donekonečna v článkoch rozoberajú.
Ako sa vyrába „akademik“
Tézy sú jednoduché, v akademických článkoch je treba, pravda, budiť dojem komplikovanosti. Patrí to medzi triky profesie. V matematicky založených prírodných vedách patrí medzi bontón prešpikovať text matematickými zápismi aj v prípadoch, keď je to úplne zbytočné a text to skôr zahmlieva. V spoločenských vedách sa zase používa krkolomný jazyk. Matematické zápisy sú často potrebné, podobne ako si spoločenské vedy vyžadujú náročnú prácu s jazykom. Ale neznalý veci považuje za hlboký hocijaký text, ktorý tieto znaky „myslenia“ skutočne alebo zdanlivo vykazuje a preto sa z toho pre zlých akademikov stal fetiš.
Pravda, pri publikácii pre široké masy už akademický Hollywood používa prístupnejší jazyk. A číta to aj akademický plebs, ktorý sa inak hrá spomínanú hru na akademickú zložitosť.
Dobrodružstvo akademického poznávania sveta pre skutočne kriticky mysliacich ľudi tvorí aj to, keď počas univerzitných štúdií dostanú možnosť uniknúť z tohto otravného sveta celebrít. Áno, ako som povedal, veľa profesorov s úctou vzhliada k akademickému Hollywoodu. Okrem toho sa pracuje s osvedčenými menami, ktorých prínos nikto nespochybňuje. Ale časom sa človek prepracuje do prostredia, kde všetko vyzerá inak. Mimo zjednodušeného trojuholníka Keynes-Friedman-Lucas si v ekonómii študuje aj napríklad kritické pohľady na teórie všeobecného ekvilibria od Kaleckeho, Kaldora, Agliettu. Namiesto russettovského nálepkovania „demokracia/nedemokracia“ si číta medzinárodnú politickú ekonómiu od Susan Strange alebo Roberta Gilpina. Namiesto propagandistických teórií demokracie od Roberta Dahla má k dispozícii marxizmus, teórie diskurzu.
Ako sa koncept autorom vymkne z rúk
Okrem vyššieuvedených autorov, ktorých jedna téza vynesie do výšin vydavateľského biznisu, existujú aj autori, ktorí skutočne systematicky ovplyvňujú akademickú sféru. Dlhodobo publikujú akademicky vplyvné práce. No mimo múrov univerzít sú známi skôr buď cez svoje mimoakademické pamflety alebo cez zjednodušené narábanie s ich pojmami.
Pre prvý prípad je dobrým príkladom Anthony Giddens. Vplyvý sociológ, ktorého však širšia verejnosť pozná najmä kvôli jeho brožúrke Tretia cesta a funkcii poradcu Tonyho Blaira.
Typickým príkladom tej druhej možnosti je sociológ dánskeho pôvodu Gosta Esping-Andersen. Jeho kniha „The Three Worlds of Welfare Capitalism“ odštartovala módu delenia sociálneho štátu do troch modelov: sociálnodemokratického (severského), konzervatívneho (korporatistického) a liberálneho (anglosaského). K tomu neskôr pridali iní ďalšie modely. Esping-Andersen je vynikajúci teoretik a sám už dávno začal hovoriť o tom, že jeho trojmodel začía byť prekonaný, že ide o značné zjednodušenie, atď. Ale monštrum sa mu vymklo z rúk. Pociťujem to každodenne na vlastnej koži, keďže ide presne o oblasť môjho pôsobenia. Neustále požiadavky vypracovať správu o „tom, ako globalizácia pôsobí na tri modely sociálneho štátu“ a podobne. Je to krásne, zrozumiteľné rozdelenie, takže s ním mizerní akademici a byrokrati s radosťou operujú.
