Pred rokom som bol svedkom prednášky Tima Hunta, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý hromžil na prebyrokratizovanie dnešnej vedy. S náramnou radosťou som mu tlieskal. Pikantnosťou bolo, že sa to udialo na stretnutí organizovanom Európskou komisiou pre ľudí, ktorí sú ako vedci platení z fondov EÚ. Netvrdím, že Komisia je až taký mýtický byrokratický moloch, ako ju s radosťou médiá vykresľujú. Ale predsa, v jej portfóliu sa nájde dosť pochybných projektov, ktoré majú za cieľ skôr produkovať stohy papierov, ako nejaký kreatívny výskum.
Ono sa to, pravda, ľahko kritizuje. Podpora výskumu si občas priam žiada vyhadzovanie peňazí do vzduchu, kreativita sa nedá len tak objednať. Ale je vždy smutné, keď vidíte, ako sa ľudia zamilujú do papierov, titulov, povrchných dát.
Žiť titulmi!
Prednedávnom sme v mojej inštitúcii potrebovali prijať stážistov na pomocé práce. Niektorí moji kolegovia začali debatovať, či máme požadovať ľudí s titulom masters alebo dokonca začínajúcich doktorandov. Preboha, vy ste sa zbláznili, povedal som, veď my potrebujeme ľudí, ktorí nám budú vyrábať nejaké jednoduché tabuľký v Exceli, starať sa o webstránky a podobne. To zvládne aj začínajúci vysokoškolák!
Iný príklad: rozhodovali sme o vytvorení siete výskumníkov a o tom, aké školenia v rámci siete ponúknuť. Kolegyňa sa pýta, aké certifikáty budú na konci týchto školení poskytnuté. Certifikáty, to je hádam až to posledné, hovorím. Podstatné je, že sa tí ľudia niečo naučia, takže najprv debatujme o obsahu. Nedokázal som ju presvedčiť, aby uznala, že obsah kurzov je na prvom mieste. Jednoducho, veľa ľudí má život zariadený ako schody z papierov.
Neničí nás úradnícka práca, ale spôsob myslenia, ktoré z tejto práce vyrastá
Byrokraciu ako špecifický jav modernej spoločnosti rozoberal už jeden zo zakladateľov modernej sociológie Max Weber. Zameral sa presne na rozpor: úradníčenie potrebujeme, ale zároveň nás ničí.
Úprimne povedané, úradníčenie samo osebe je dosť neškodné. Problémom je to, že podporuje špecifickú kultúru, spôsob myslenia a života. Typický byrokrat je alibista. Produkuje tony papierov (emailov), vykazuje aktivitu, aj tam kde by menej bolo viac. Ale pre úradníka nie je dôležitý výstup, ale práve to vykazovanie aktivity. Byrokrat myslí v škatuľkách - ak má pred sebou zručného kováča a druhého evidentne nešikovného, ale s papierom absolvovania Kurzu umeleckotvorivostnej činnosti, prijme toho s nezmysleným papierom.
Mám takú známu, typický byrokrat telom i dušou.
Nedávno som zistil, že po každom predĺžení belgického pracovného povolenia pošle kópiu rozhodnutia aj svojej banke. Načo to robíš, pýtam sa jej, banka to predsa od teba nikdy nevyžadovala? Pokrčila plecami, čo ja viem, pre poriadok.
Ak má niečo zorganizovať, zasypáva priebežne ľudí emailami s triviálnymi informáciami. Každý ich ochvíľu prestane čítať, takže je to kontraproduktívne - lepšie by bolo dať si trochu námahy s jednou správou, ale prehľadne napísanou, v globále by to bol menší výdaj energie. Ale to práve byrokrat nerobí, nevie byť v jednom momente príliš aktívny, radšej má rutinu stoviek zdanlivo nenáročných krokov, aj keď na konci je chaos.
Iný príklad. Mal som plán na pol roka ísť na Balkán, cestovať a napísať pre jedno vydavateľstvo turistického sprievodcu (nakoniec som, bohužiaľ, ostal v Belgicku). Známa sa mojim plánom začudovala. Ako by si mohol dostať takúto prácu, veď nemáš diplom zo zemepisu? Ani som sa jej nenamáhal vysvetliť, že dôležité sú schopnosti (a vôľa vydavateľa zaplatiť a zarobiť na projekte), nie diplom. O absurdnosti požadovania diplomu z geografie na písanie správ o plážach a hoteloch ani nehovorím. Vôbec by som ju nezviklal v presvedčení, že nemám potrebný papier a robiť niečo bez papiera je proti božiemu poriadku.
Jednoducho, dve veci ma privádzajú znova a znova do úžasu, hviezdne nebo nado mnou a myselnie byrokratov naokolo.
Záver
Naspäť k vede. Práve pri vede mi dôraz na ploché znamienka úspechu vadí najviac. Veda by mala byť priestorom kreativity, bez prílišného zasahovania krátkodobých zájmov „trhu" alebo bez tlaku skostnatelých hierarchických štruktúr.
Úprimne povedané, západný model vedeckého skúmania je mimoriadne dobre vyvinutý, s primeranou súťaživosťou i priestorom na dlhodobé skúmanie a flexibilitou organizácie.
Ale je to neustály boj proti jednému aj druhému mantinelu, prílišnej komercializácii aj byrokratizácii. Okrem Tima Hunta, na ktorého som upozornil na začiatku článku, som nedávno počul varovať pred zatváraním vedy do mamutích inštitúcií zameraných prísne na „výstup", či už vedecký alebo byrokratický, aj iného nositeľa Nobelovej ceny, Jamesa Watsona.
Poznám ľudí, ktorí sa chorobne naháňajú za tým, aby mali čo najviac „citácií". Poznám ľudí, ktorí majú obrovské množstvo publikácií (dosť pochybnej kvality), sedia v x komisiách, a v skutočnosti majú veľmi povrchný prehľad o problematike aj minimálny pedagogický talent. Ale vždy dostanú mimoriadne dobre platené miesta na univerzitách. Pretože ich vyberajú byrokrati, pretože sa to hodí pri zostavovaní povrchných rebríčkov o kvalite univerzít... atakďalej.
Zošnurovávania vedy byrokratickými kazajkami sa nezbavíme. Podobne ako je to v iných prípadoch boja proti úradníčeniu a úradníkom. Byrokratov jednoducho potrebujeme. Ale nikdy proti nim nesmieme prestať bojovať.
Dodatok 5.4. 2007: Práve čítam v časopise The Economist: "Celá história modernej vedy... môže byť napísaná na základe článkov, ktoré boli odmietnuté akademickými časopismi." Tento výrok vyšiel z úst Paula Lauterbura, vynálezcu zobrazovania pomocou magnetickej rezonancie (magnetic resonance imaging - MRI). Jeho článok opisujúci túto prevratnú technológiu bol svojho času odmietnutý časopisom Nature. Lauterbur, ktorému The Economist práve venoval nekrológ, samozrejme do určitej miery žartoval, ale aj tento príbeh je varovaním pred prílišným upínaním sa na, inak veľmi užitočné, články v odborných periodikách. Vždy je tu nebezpečie, že prebyrokratizované filtre začnú prepúšťať iba "bezpečné" príspevky, ktoré niečo nového prinášaju, ale zase nie tak veľa. A prevratné veci ostanú za prahom.
