Prvý výraz sa v slovenskom prostredí málo používa a nedá sa ani do slovenčiny elegantne preložiť. Post-scarcity society. Teda spoločnosť, ktorá už nie je charakteristická nedostatkom základných materiálnych statkov. Ekonómovia (napr. John K. Galbraith) a sociológovia už dávnejšie používali aj iný výraz, the affluent society, teda spoločnosť blahobytu. Moja generácia si ešte pamätá časy, kedy bolo na tovar bežnej spotreby čakať a sporiť. Iste, ani dnes si nemôžete kúpiť všetko. Ale pre každého jedinca žijúceho vo vyspelej krajine je v zásade neustále prístupná celá škála tovaru, ktorý sú moderné ekonomiky schopné vyprodukovať. Jedinec sa rozhoduje iba, ako peniaze minie, na rôzne statky, nemusí už čakať, kým sa niečo opäť alebo konečne objaví na trhu. Na rozdiel odo mňa v mojom detstve si už moje deti nebudú nesmierne vážiť konečne dobrú knihu histórie, ekonómie, lingvistiky, ktorá sa im dostane do rúk – stačí vojsť do hocijakého Waterstone´s alebo iného dobrého kníhkupectva a týchto kvalitných kníh sú tam hromady, neustále. Prvé hodinky – dnes to už nie je rovnaký darček, ako pred pár rokmi. Hodiniek je na výber veľa a vo svojej základnej podobe sú lacné.
Pravda, obmedzenosť zdrojov nemizne a dokonca sa umelo tvorí. Tovar môže byť ľahko dostupný vo svojej základnej podobe (hodinky), ale už menej v niektorej zo svojich marketingových variácií (Rolex). Odlíšenie pomocou značkovosti naberá na význame.
V každom prípade zahltenosť materiálom vytvára značne nový svet.
Oveľa obšírnejší je výraz postindustriálna spoločnosť. Ide o nesmierne dôležitý ekonomický a sociologický pojem, ktorý opisuje niekoľko faktov súčasne. Priemyselná spoločnosť je dominantne založená na výrobných procesoch, ktoré možno označiť za získavanie energie z prírody. Netreba si pod tým predstavovať výrobu elektriny, ale získavanie energie v akejkoľvek podobe. Jedlo, ošatenie, obydlie, dopravné prostriedky, svetlo – toto sú základné sféry produkcie, v rámci ktorých priemyselná spoločnosť produkuje určité variácie nie veľmi jasne odlíšených tovarov. Podstatou priemyselnej spoločnosti je výroba vo veľkých priemyselných celkoch, ktorá je založená na pásovej alebo takmer pásovej výrobe. Zisk sa tvorí vďaka ekonómii rozsahu (economies of scale). Ako sa však spoločnosť rozvíja, dostupnosť kapitálových statkov sa zvyšuje, vo výrobe začína byť dôležitá variabilnosť tovaru (rýchly technický vývoj a marketingové odlíšenie) a schopnosť neustále preskupovať výrobu. Namiesto economies of scale nastupujú economies of scope a economies of networks ako hybná sila zisku. Spotrebný tovar a služby vytvárajú majú stále vyšší podiel v domácom produkte krajiny.
Výraz postindustriána spoločnosť zaviedol do spoločenského slovníka Daniel Bell, so svojou knihou Príchod postindustriálnej spoločnosti, vydanou v roku 1973. Odvtedy sa ujali tiež výraz informačná spoločnosť (information society), vedomostná spoločnosť (knowledge society) či spoločnosť sietí (network society), podľa toho, ktorý aspekt fungovania postindustriálnej spoločnosti chceli autori výrazov zdôrazniť.
Nakoniec, spoločenskí vedci radi používajú výraz postmoderna. Úprimne povedané, tento výraz má mnoho náplní, podľa toho, kto ho používa. Špeciálne v estetike a dejinách umenia je vyslovene v kurze. V sociológii má z môjho pohľadu asi najväčší význam charakterizácia postmodernej spoločnosti ako seba-reflexívnej spoločnosti – v rámci chápania sveta neprichádzame s ničím v zásade novým, ale iba prerábame a rekombinujeme veci, ktoré už boli dávno povedané – a ako spoločnosti, kde prestáva mať zmysel hovoriť o prirodzených rizikách, pretože všetky riziká sa dajú vnímať ako umelo tvorené. Nie sme vystavení pôsobeniu živlov ako v minulosti, manažovanie všetkých rizík – širenia chorôb, vystavenie poruchám strojov – je v zásade vecou spoločenských rozhodnutí. Otázka je iba, koľko prostriedkov venujeme na zvládnutie tej-ktorej udalosti.
O oboch aspektoch postmoderny obšírne píše napríklad známy britský sociológ Anthony Giddens, inak jeden z hlavných poradcov Tonyho Blaira.
