„Give me a one-armed economist,“ said President Hoover. „What do you mean, one armed...?“ „Well, all economists I know tell me: on the one hand this, but on the other hand that...“
Žijeme už v takej spoločnosti. Vo verejnej diskusii sa vyžadujú rýchle a priamočiare riešenia, očakáva sa, že takéto existujú. Spoločnosť je naučená myslieť na to, čoho sa chce zbaviť, komplexné pozeranie na zmeny a ich následky sa nenosí.
Zvlášť v časoch sociálnych otrasov je ľahké nájsť ľudí, ktorí takéto riešenia radostne ponúkajú. Po čase, pravda, vysvitne, že dané „riešenie“ nebolo práve najšťastnejšie, jeho teoretické základy položené na mýtoch...
Spoločenské vedy dávajú nástroje na orientovanie sa vo svete. Tie tri, ktoré sú k verejnej sfére najbližšie – ekonómia, politológia, sociológia – však samozrejme trpia masovou diskusiou najviac. Akýkoľvek záver, koncept, teoretický rozbor, ktorí akademici prinesú, prirodzene „koroduje“: verejná sféra má tendenciu ho zredukovať na nejakú úplne jednoduchú schému. Tá však s pôvodným argumentom má už iba málo spoločného.
Komunikáciu medzi akademickou sférou a širšou spoločnosťou môžeme zlepšovať. Oplatí sa napríklad poukazovať na to, kvôli čomu najľahšie a najrýchlejšie dochádza k nedorozumeniam:
Korelácia nie je kauzalita. Prísne povedané, vo vede niekdy nemôžeme hovoriť stopercentne o príčinnom vzťahu. Jav A, v ktorého prítomnosti dochádza k javy B, sa totiž vždy skladá z nejakých ďalších javov, závisí od nejakých podmienok. Takýto prísny prístup sa síce vedci často na kurzoch metodológie učia, ale v praxi sa ich jazyk stáva oveľa voľnejším. Čo by nevadilo, pokiaľ sa diskusia obmedzuje na skupina, ktorá vie, o čom hovorí.
Horšie je to, ak sa diskusia prenesie na hranice akademickej a verejnej sféry. Už tu máme komplexné, zle definované javy, ktoré sú veselo uvádzané ako príčiny toho, či onoho. Globalizácia spôsobuje toto, trh znemožnuje hento, demokracia má za následok ono.
Predpovedať budúcnosť nevieme, ale môžeme stanoviť pravdepodobnosť. Typický problém komunikácie odborníkov s verejnosťou.
Povedzme, že mi veľmi záleží vedieť, aký výsledok volieb sa dá očakávať. Ponúkne sa mi „odborník“, ktorý mi dá tabuľku odhadu výsledkov strán. A dodá, že pri posledných voľbách mu tip vyšiel. Lenže podstatný nie je tip, podstatná je analýza. Potrebujem niekoho, kto mi dodá intervaly pravdepodobných výsledkov, možnosti koalícií a ich pravdepodobnosti.
Uvediem ešte iný príklad, zo svojej praxe. Nedávno sme mali v našom inštitúte konferenciu o pravdepodobnostných demografických projekciách. Tradične sa projekcie robia takto: vypozoruje sa chovanie nejakého javu v minulosti, a toto sa extrapoluje do budúcnosti. S prípadnými zohľadneniami zmeny správania javu, ale stále ide najmä o extrapoláciu. K tomuto základnému scenáru sa môžu potom urobiť varianty. Takže napríklad pri demografii máme základný variant pri nemennej úmrtnosti a pôrodnosti, scenár mierne zvýšenej pôrodnosti, scenár mierne zníženej úmrtnosti...atakďalej.
V skutočnosti je oveľa informatívnejšie urobiť prehľad pravdepodobností jednotlivých častí vývoja. Samozrejme, prítomní odborníci boli za častejšie využívanie pravdepodobnostných analýz. Tu sa však postavil šéf dlhodobých projekcií Komisie a spomenul, že pravdepodobnostné projekcie sa veľmi ťažko úradníkom a politikom komunikujú, o verejnosti ani nehovoriac. A veru, ostatní museli súhlasiť. Niečo, čo sa odborníkom zdá úplne logické a žiadúce, môže pri komunikácii s verejnou sférou spôsobovať zmätok. (To som veľmi zjednodušil spomínanú diskusiu, v skutočnosti sa pravdepodobnostné projekcie tvoria aj technicky iným spôsobom, ale to na logike príkladu nič nemení, práve naopak.)
Verejnosť neočakáva rozbory a prevdepodobnosti, verejnosť očakáva autoritatívne vyhlásenia, alebo sa s napätím hrá s tipmi. Lenže takto vedci pracovať nemôžu.
Trendy sa nemusia naplniť. Klasický príklad z politickej ekonómie, rozoberaný už viac ako sto rokov. Marx hovorí o trende poklesu zisku pri tom, ako sa spoločnosť stáva stále viac kapitalistickou. Výrok je špičkou opatrne nakresleného obrazu fungovania kapitalistických vzťahov, nie kategoricku formuláciou, že postupne budú v nejakom obmedzenom časovom období zisky všetkých kapitalistov klesať. Napriek tomu býva takto podávaný.
Spoločnosť je fungovanie prelínajúcich sa trendov a takto sa k tomu treba stavať. Podstatná je kvalita analýzy trendov, určenie dopadu prostredia na nejaký jav. Trend samotný nie je nič, iba súbor dát.
Načo sú nám dobré spoločenské vedy? Učia nás chápať realitu určitým spôsobom. Dávajú nám nástroje na to, aby sme vedeli veci okolo seba pomenovať a do určitej miery formovať prostredie podľa svojich preferencií. Ale naozaj je to vždy iba do určitej miery. Kategorické riešenia patria do sféry rozprávok, nie reality.
Základným postojom vedca je skepticizmus. Základným postojom člena verejnosti, človeka politického, je hľadanie „riešení“, obyčajne s akýmsi podtónom, že ide o riešenia konečné. Medzi týmito dvoma pólmi vzniká prirodzené napätie.
Podstatná je výchova. Priemerný občan by mal dostávať od vzdelávacieho systému nástroje na to, aby vedel veci okolo seba chápať bez prílišného zjednodušovania. Aby trochu držal krok s vyvíjajúcimi sa vedami, spoločenskými ale, samozrejme, i prírodnými. Nie ako stroj na odrapotávanie poučiek a dát, ale ako bytosť schopná aj po opustení školy pružne prijímať nové informácie a pracovať s nimi. Byť optimistickým občanom, ale pri orientovaní sa v otázkach verejného záujmu si pri všetkých ponúkaných „riešeniach“ udržiavať zdravú dávku skepsy (nemýliť si s fatalizmom).
