- Nevieme – kývol plecom syn. – Má zapálenú nohu a asi aj horúčku. Blúznil niečo o súde, kráľovnej Márii Terézii. Spomínal kadejaké naše mestá, aj čosi o Poľsku a pred chvíľou zamdlel.
- A čo keď je to nejaký zločinec? – opýtal sa otec.
- Potom to budeme zisťovať, otec, nevidíš, že mu musíme pomôcť? – Zuzana kľačala pri mužovi a prosebne pozrela na otca. Rýchlo ho odniesli do domu. Keď mu ošetrili nohu, sedela pri ňom dlho do noci a vymieňala mu obklady....
Neskôr v decembri 1768 .....
V kolíske spal maličký Samuel. Zuzane sa zazdalo, že počuje synčekov plač. Pozrela na neho a pohladila jeho bledú tváričku. Trošku sa zamrvil, preľakla sa a chytila ho za malú rúčku.
- Móric, Móric, kde si? – pomyslela na svojho muža.
Nepočúvol ma... stále sa kdesi ženie... A to všetko pre nejakú vojenskú jednotku. Vraj musí bojovať proti Rusom...Predstavila si, ako urobili domovú prehliadku, vypočuli brata Pavla a zhabali akési dokumenty. Ešte teraz mala pred očami vojakov, ktorí jej muža zaistili.
Čo si teraz sama s dieťaťom počne? Nemá o ňom žiadne správy, od kedy ho uväznili v Starej Ľubovni. Iba nejasné chýry, že sa mu podarilo ujsť do Poľska.... Zavrela oči a videla svojho muža, ako pred mesiacmi ležal nevládny s horúčkami, jeho nežné ruky a prenikavý pohľad. Pocity zlosti v nej vystriedal veľký strach o neho a o ich lásku....
* * *
Asi takto to bolo. Predstavila som si príbeh z minulosti, keď som uvidela peknú štíhlu plavovlásku na obraze. Predsa si na ňu niekto spomenul aspoň v malej výstavke v cukrárni na námestí v Poprade - Spišskej Sobote. Na stene pri dverách je umiestnených pár dokumentov zo života Mórica Beňovského (Vrbové 1746 – Madagaskar 1786/ a jeho manželky Zuzany Hönschovej, dcéry spišskosobotského mäsiara.
Vtedy pri kolíske ani len netušila, že dobrodružná cesta jej manžela bude viesť do vyhnanstva na Kamčatke a pokračovať útekom na ukoristenej lodi cez Kurilské ostrovy, Japonsko a Tchaj-wan až k portugalskej kolónii Macao. Isto jej ani vo sne nenapadlo, že ju manžel zavolá do Francúzska a na niektorých z jeho dôležitých ciest na Madagaskare, USA ho bude sprevádzať už bez synčeka Samuela, ktorý zomrel v roku 1772.
Keď sa pozriete do jej očí, vidíte skromnú ženu, ktorá poznala radosť z narodenia piatich detí, ale aj bolesť zo straty dvoch synov a jednej dcérky, vedela, čo je to život po boku dobrodružného muža v bohatstve, ale aj pretĺkanie sa v chudobe bez manžela, rodiny a blízkych.
Vraj mala 15-16 rokov, keď ho ošetrovala a spojila s ním svoj život v dome s číslom 21, ktorý stojí oproti spomínanej cukrárni na druhej strane námestia v Spišskej Sobote. No ak prejdete jej životopis v dostupných materiáloch, stretnete sa s dvoma dátumami jej narodenia a smrti. Ale či sa jej život odvíjal v rokoch 1750-1815 alebo 1747 –1826 /Beckovská Vieska/ je azda menej dôležité, ako to, odkiaľ obaja pochádzali.
Je na vine naša slovenská povaha, že si len pri hokeji spomíname, kto je náš? Kým my zabúdame, alebo si nevšímame, našich slávnych rodákov si zatiaľ privlastní niekto iný.
A možno to má na svedomí aj sám Móric. Keďže fantázia mu nechýbala, k svojmu osudu všeličo pridal. Nikomu už nevadí to, že vo svojich londýnskych „Pamätiach ..“ splietol aj rok svojho narodenia. Ale čo poviete na to, že na Isle de France (terajší Maurítius) počas plavby z Kamčatky do Francúzska, o sebe napísal „Narodil som sa ako Maďar z chýrneho rodu Benyousky“...“Môj otec bol trinásty barón z rodu Aladárovcov, matka pochádzala z rodiny grófov Révayovcov, teda som pôvodom Poliak“...Našťastie, ako to bolo, je nám už jasné aj vďaka spisovateľom - nášmu Jožovi Nižnánskemu, poľskému Januszovi Roszkovi a iným....... Nuž, asi sa náš rodák z Vrbového – „Slovák ako repa“ - nechcel chváliť tým, že pochádzal z plebejskej rodiny mäsiarov, ktorí sa usadili v 17. storočí v Trnave a až tam zbohatli a stali sa váženými ľuďmi. Ešte že sa jeho dedo Pavol oženil so šľachtičnou Máriou Sirmiensis-Súľovskou a mohla sa začať šlachtická éra jeho rodiny.
Tak, či onak, z cukrárne som odchádzala s dobrým pocitom.
/Malá poznámka pre ženy - A ešte som si romanticky pomyslela, že už vtedy, keď sa rozhodla ošetrovať tohto muža, vraj len s výškou 170cm a krivým nosom, človeka, ktorý sa nikdy nesmial, musela ho veľmi ľúbiť. Inak by na neho tak dlho nečakala a nenasledovala by ho až na „kraj sveta“./
