Išla na to logikou západ – vľavo, východ – vpravo, ako jej to ukázala mapa a vraj sa tak spieva aj v nejakej pesničke. Ako druhý oporný bod jej poslúžila naša železničná stanica. Keď sa totiž postavíte chrbtom k budove a pozeráte sa na koľajnice, tak kdesi vpravo máte spomínané mesto. Vyzeralo to celkom nádejne, ale jej vo vani tie Košice akosi stále vychádzali na opačnej strane. Odporúčali sme, aby sa postavila tvárou smerom na sever. Frflala ako tlakový hrniec, že cez strešné okná na kúpelni stanicu, ani sever nemôže vidieť.
Všetci sme sa dobre zabavili a zaspomínali si na prípady, keď to so smermi a svetovými stranami na železničných staniciach nebýva vždy jednoduché.
Pred niekoľkými rokmi naša rodinka so svokrovcami strávila pár dní v Bratislave. Pred odchodom sme sa s väčším časovým predstihom presunuli na skoro prázdne nástupište. Stál tam akýsi vlak s tabuľou Bratislava – Košice (alebo naopak?) a partia mladých Japoncov.
Naši chlapi sa po zrelých úvahách rozhodli, že je to ten náš a takto usmernili aj našich zahraničných turistov. Vytrepali sa aj s kuframi dnu a predviedli malý rituál lúčenia - veľkými vreckovkami nám dôkladne mávali z okna. Nedali sme sa zahanbiť a tiež sme si utierali falošné slzy a intenzívne sme im zdola kývali na rozlúčku. Naše nadšenie sa ešte vystupňovalo, keď sa vlak začal pomaly pohýnať.... ale len kým sme si neuvedomili, že už nezastane.
Oči sa nám rozbehli za odchádzajúcim rýchlikom. Až keď bol ako bodka, spamätali sme sa a začali hodnotiť našu biednu situáciu. Plánovaný odchod skutočného vlaku bol asi o dvadsať minút, batožina fuč, lístky a peniaze, aj s našimi manželmi, tiež.
Nová nádej k nám prichádzala v podobe muža v modrej uniforme, od ktorého sme očakávali priam zázrak. Ale ten nás len s úsmevom utešoval, že vlak týmto smerom ide do depa. Odtiaľ sa tí naši raz určite dostanú k nám. Veď načo máme spoje.
Dcéra sa po takomto vysvetlení pre istotu rozhodla pre hysterický záchvat a my dve pre bezradné čakanie.
Veľmi smutne sme pozerali na NÁŠ vlak, ktorý o chvíľu zastal na opačnej strane nástupišťa.
A zrazu zázrak. Ešte nikdy sme nemali pri pohľade na naše polovičky väčšiu radosť, ako keď sme ich zbadali v otvárajúcich sa dverách. So zábleskom v očiach, aký si predstavujem u ľudí, ktorí sa stretnú s UFOM, víťazoslávne s batožinou schádzali zo schodíkov.
O úspešnej „V“ akcii sa rozhovorili, až keď sme už všetci sedeli na správnych sedadlách nášho vlaku. Našťastie po chaotickom pobehovaní natrafili na železničiara a ten vysielačkou vybavil prestup z „nepravého“ vlaku na „pravý“, ktorý išiel oproti. Na bratislavskej stanici už s tým majú bohaté skúsenosti. Denne takto presúvajú nevinných čiernych pasažierov. A vďaka nim bola zachránená aj tá malá japonská výprava, ktorá možno dodnes s obdivom spomína na našu železničnú dopravu.
Dajte na radu blondínky. Vľavo je západ a vpravo je východ za predpokladu, že sa nespoliehate len na staničnú budovu a viete, kde je sever. Alebo, viete čo? Radšej sa v každej situácii rovno opýtajte na cestu.
