Nedala som sa odradiť davom, ktorý mi šomral za chrbtom. Zostala som tam stáť s otvorenými ústami a oči mi behali raz vľavo, raz vpravo. Izbička bola plná kníh, okolo ktorých chodil muž s prachovkou a každú dôkladne dvakrát vyutieral. Pri okne stáli počítače a za nimi s nalepenými očami na monitoroch detské postavičky.
Pri krbe sedela plavovlasá žena na prútenom kresle a čítala akúsi knihu. Zrazu ku mne zdvihla zrak a povedala vľúdnym hlasom - Moja drahá, už ťa čakáme. Ja som Zuzana a toto je moja rodina.
- Ale ja ešte nie som na rade - pozrela som na pletenec za sebou, ktorému nebolo vidno konca kraja.
- Len poď, pokojne vojdi, vidím, že si prezutá, títo voliči o nič neprídu. Nech si najprv očistia topánky.
- Nerozumiem tomu, prečo ste tu? – krútila som hlavou.
- Čomu nerozumieš? Dnes má každý moderný človek svoju reality show. A tak som prenajala tento priestor na obvyklé tri mesiace. Ľudia ma chcú vidieť naživo, chcú sa so mnou rozprávať a ja s nimi. Tak prečo nie? – ukázala na voličov. - Budeme radi, keď tu budeš tieto mesiace tráviť s nami – dodala rozhodne.
- Ale prečo práve ja? – stále som sa čudovala.
- Všímam si ťa už dlhšiu dobu. Si taká nenápadná, ticho pracuješ v tej malej kancelárii vedľa záchodov, s platom nižším, ako je ženský priemer v Prešovskom kraji. Aj ty si zaslúžiš dobrý dôchodok. A len tak medzi nami, začala si písať o Zuzanách. Ale nevybrala si šťastne, mala si začať rovno o mne, rodáčke z Púchova.
- Myslíte, že by to pomohlo? – vyhŕkla som.
- Jaj, vidím, že ma potrebuješ. Jednoznačne nám pomôžu spoločné rozhovory. Doma som v rôznych otázkach - vlasy, móda, peniaze, hocičo, čo si vyberieš, od školstva ...po zdravotníctvo. Mám toho veľa prečítaného, mám prehľad, o čom sa kde hlasuje, dobre sa nám bude spoločne kritizovať – pomädlila si ruky.
- Uvidíš, že keď dáš na mňa, budú aj k tebe chodiť na návštevu a zahlasujú za teba.
- A čo tu budem robiť takú dlhú dobu? - poobzerala som sa bezradne po malej miestnosti.
- Pozri sa, vidíš, koľko ľudí sa tu nazbieralo a každý deň je ich tu toľko. Všetci chcú diskutovať a ty ich budeš rozdeľovať na tých, čo nás chcú a tých ostatných. A ešte budeš sledovať aj špeciálnu skupinu, ktorá mi robí čiarky tamto na dverách. Ja som teraz dosť zaneprázdnená, musím prečítať všetky tieto knihy – ukázala na obrovskú knižnicu. Muž s prachovkou nesmelo prikývol, deti stále sedeli pri počítačoch a ja som dychtivo počúvala.
- Raz za čas budem rozdeleným skupinkám hovoriť svoje názory - pokračovala. - Ešte síce netuším, s čím sa im zdôverím, ale už mám nejaké skúsenosti. Prinajhoršom mi poradia deti. A ak sa osvedčíš, od júna budeš odpisovať na písomné otázky za mňa a bude ti stále lepšie a lepšie. Všimla som si, že vieš robiť odseky – dodala úplne pošepky a pozrela, či ju niekto z potencionálnych hlasujúcich nepočul.
- A keď sa to nepodarí ? – hodila som na ňu otázku plnú pochybností.
- Je tam toho, môžeš byť rada, že sme si tak pekne podiskutovali – zasmiala sa.
Zo sna ma vytrhol manželov smiech, vraj mi zase ušla nejaká dobrá show z prezidentského paláca. Pokrútila som hlavou nad týmito absurdnosťami a rozbehla som sa pre istotu k počítaču, lebo niektoré sny sa mi zvyknú plniť.
