Mám rád plné popolníky. Čo však naozaj neznášam je, keď sedím v bare, príde obsluha a popolník mi pred očami vysype alebo ho vymení za prázdny, čistý. Mám rád plné popolníky, pretože mi pripomínajú prečo ma občas zabolia pľúca a pri speve mám niekedy plytký dych. A keď predomňa postavia ten prázdny popolník, akoby som zrazu nevedel prečo ma bolí tamto či onamto, prečo som zadychčaný po výstupe na piate poschodie...Preto mám v láske plné popolníky. Teší ma aj keď je popolník špinavý. Mám ho taký rád preto, lebo mi pripomína, že i ja som nečistý. Plný hriechov minulosti. A hlúpostí čo som spáchal. A keď predomňa postavia čistý popolník, cítim sa očistený od hriechu. Neprávom! Ako dieťa ktoré bez jeho súhlasu pokrstili. Mám rád tie pôpky špakov pretože každučký z nich je pozostatkom po príbehu, ktorý som rozpovedal pri káve priateľovi alebo si ho premietol v hlave. A keď tie ohorky vyhodia, zmizne i spomienka. Akoby som sedel a nepovedal nič. Vôbec nič! alebo ako keby som nad ničím nedumal.
Proste mám rád popolníky. Plné a špinavé...
