Sadla si na lavičku malého parčeka, ktorý obklopoval toto pre každého desivé miesto. Zapálila si cigaretu. Nezvykla to robiť, no teraz v tom desivom tichu plnom mŕtvych duší, nevedela ako prekonať tú chvíľku samoty. V tom tichu bolo počuť nádych a výdych cigaretového dymu a po chvíli spoza jej chrbta kroky. Istotne by bolo počuť aj tlkot jej srdca, ktorý nabral rýchle obrátky, nebyť silného vetra, ktorý rozprúdil vír lístia neďaleko miesta, kde sedela.
Pristúpil k nej starec.
„Môžem si prisadnúť?" - spýtal sa starým múdrym hlasom.
„Nech sa páči." - trochu nesmelo, trasúcim sa hlasom prikývla a ukázala na miesto vedľa nej.
„Čo hľadáte?" - spýtal sa starec pokojným hlasom.
„Hm. Čo tým myslíte?" - odpovedala otázkou.
„Niečo ste stratili, niečo hľadáte." - ešte divnejším upreným pohľadom sa spýtal ešte raz.
„Nehľadám, to, čo som chcela nájsť, už nenájdem." - tváriac sa sebaisto odpovedala.
„Poďte so mnou." - chytil ju za ruku.
Jej strach ustúpil. Mala pocit, že nech sa stane čokoľvek, nič to už nezmení na tom pocite beznádeje, ktorý ju oblial v dnešnú noc.
„Vidíte ten hrob?" - spýtal sa a ukázal jej na nejasnú, starú hrobku, kde nebolo vidieť zrozumiteľne, kto je na tomto mieste pochovaný.
„Koho je to hrob? Nevidím meno..." - roztraseným hlasom so slzami v očiach začala pomaly ustupovať.
„Je Váš." - odtrhol kvet, ktorý rástol neďaleko hrobu akoby tam čakal na nádej, že niekto opäť znovu začne skutočne rásť a priložil ho k hrobu.
Rozplakala sa.
„Prečo mi to robíte? Kto ste a čo odo mňa chcete?" - s krikom začala bežať preč od toho temného starca, ale nebolo cesty z labyrintu hrobov naokolo.
Spadla do vlastného hrobu, do labyrintu vlastnej beznádeje, z ktorej nevedela vyliezť von. Nedokázala sa nadýchnuť, snažila sa vyhrabať spod piesku, spod tej hlbokej jamy, kde bola uväznená, ale márne.
Keď zrazu...svetlo...
Stál tam on. Starec, ktorý jej podal ruku, aby ju vytiahol z jamy plnej piesku.
„Ja žijem?" - spýtala sa a snažila sa nadýchnuť.
„Vy áno." - odpovedal, otočil sa chrbtom a snažil sa o svedomitý útek.
„Počkajte, ja.." - ani nestačila dopovedať a bol preč.
„Lenka! Lenka, preber sa." - počuje krik v hlave, akoby niekto bezmocne klopal na jej dvere.
„Čo sa stalo?" - udivene sa díva okolo seba, aby pochopila, kde sa nachádza a pomaly si poskladala v hlave príbeh toho, čo je skutočné a čo nie.
„Neboj sa, všetko bude v poriadku. Niečo si len stratila." - smutne sa pozrel smerom dolu.
„Láska, povedz mi, čo sa stalo. Nerozumiem. Ja som niečo hľadala?" - vydesene sa pozrela do jeho očí.
„To, čo si hľadala, už nikdy nenájdeš." - zavrel oči a krv mu stekala z rany pod srdcom, z ktorej trčala veľká čepeľ noža.
Zomrel. Nebol však sám. Zomrela nádej, ktorú hľadala.
