Skončilo sa leto a začalo pre mňa obdobie herpesov a vyhýbania sa stretnutiu s počasím. Fúka silný vietor a ja si strážim už len zopár spomienok na leto. Na tie krásne teplé dlhé dni, kedy si človek len tak ľahol do trávy a premýšľal o svojom bytí či nebytí. Na tie teplé večery, kedy sme sedeli pri chladnom pivku a s pokojnou mysľou rátali hviezdy na nebi. Na letné lásky, prešľapy, dobrodružné výpravy či ilúzie, vďaka ktorým sme boli schopní každé ráno vstať a spraviť krok s pocitom, že si nás niekto všimne. Kto si ma všimne v tomto upršanom chladnom počasí, kedy moja tvár je bledšia ako sivá myš? Kto si všimne, ako sa nedokážem usmiať a ani prehovoriť tam, kde by som najradšej kričala? Pri pohľade z okna mi celé leto zrazu pripomína klam. Ako rada by som sa rozbehla či napísala všetko, čo mi zničila prichádzajúca jeseň. Ako rada by som sa s ňou pohádala v priamom prenose jedných z tých lacných reality show a vykričala jej jej chlad. Či svoj?
Všetko to začalo a končí v slovách jeseň a škola. Tu sú počiatky jesenného prebudenia a zároveň úplného zatmenia. Pár posledných ilúzií, dve modré oči ako hlboké jazerá, do ktorých sa človek môže pozerať minimálne sto hodín v kuse a pritom nezaspať a neunudiť sa ako pri pohľade na toto besné počasie a uplakanú oblohu. Prebudenie nastalo príliš nečakane. Nemohla jeseň ešte chvíľu počkať? Nemôžem zabojovať o svoj osud? Nie. Len plávať s prúdom, po prípade občas proti nemu, ale k jazeru ma to už nepustí. Chlad rozdelil cesty na dva smery. Nikdy nespoznám už, čo je za zákrutou a nikdy sa nedozviem odpovede, ktoré by i tak nezmenili nič na fakte, že jeseň zničila všetky sny.
