Sloboda slova
Kedy inokedy hovoriť o slobode slova ako 17. novembra.
O slobode slova radi hovoria v podstate všetci. Hovorí o nej aj Fico, keď kritizuje našich kolegov na stredných školách. Tvrdí im, že buď sa budeme rozprávať alebo sa budeme strieľať. Čo však majú títo študenti spoločné s človekom, ktorý spáchal túto ohavnosť? Nič. Napriek tomu si pán premiér pripraví pätnásťminútový monológ o slobode slova a rozpráva sa s nimi, akoby boli menejcenní.
Študenti spravili správne, že sa postavili a odišli. Prečo. Pretože sloboda znamená možnosť odmietnuť komunikáciu, ktorá človeka ponižuje, a tiež preto, že nikto by sa v akomkoľvek veku nemal nechať dehonestovať alebo posielať na Ukrajinu.
Potom tam prídu študenti a takzvaní študenti z MSD a pýtajú sa otázky, akoby boli na straníckom zjazde.
Študent, ktorý popísal zem vulgarizmami, nič neporušil. Napísal slová, ktoré by som ja nepoužil, no to neznamená, že nemá slobodu slova. Sloboda slova nemá skrytú klauzulu o tom, že má byť bez vulgarizmov. To, ako človek svoj prejav formuluje, je súčasťou jeho autonómie. Jediné, čo sloboda slova nezahŕňa, je prianie nešťastia druhému a vyhrážanie sa, pretože vtedy už prestáva ísť o slobodu a vstupuje do priestoru ubližovania.
Nie je normálne, aby v demokratickej krajine chodili študenti na políciu pre nápisy na zemi. Takéto postupy sú typické pre autoritárske režimy. Nie je normálne, aby som si pred dom napísal na chodník niečo kriedou, prišli policajti a o chvíľu to príde mestská časť vyčistiť.
Nie zo žartu máme 17. novembra štátny sviatok. V roku 1939 nás o štúdium pripravili nacisti tým, že zavreli školy a prišlo si po nás Gestapo. Nacizmus sme porazili a neskôr prišiel podobný útlak v červenom. A opäť sme ho prekonali 17. novembra 1989.
Nenechajme sa urážať, nenechajme sa pošliapavať, nebuďme ticho. Študenti majú silu meniť spoločnosť. Neurobili sme to iba raz. Prečo sme najsilnejší hlas zmeny. Pretože nemáme čo stratiť. Ľudia, ktorí pracujú, môžu prísť o zamestnanie, dôchodcovia často už nemajú energiu ani nádej na zmenu. O čo môžeme prísť my? O málo. Málo študentov má rodinu, dom, auto či prácu. Ak nebudeme konať, môžeme prísť len o jedno. O slobodu. O to najdôležitejšie, čo máme.
