Keď Otto von Bismarck zavádzal systém dôchodkového zabezpečenia do života v druhej polovici 19. storočia ( s jeho obmenou/vývojom funguje dnes aj na Slovensku), tak systém bol nastavený tak, aby nebol v mínuse ( veľa platiteľov, málo príjemcov). Na začiatku 21. storočia tomu už na Slovensku nie je, láta sa stav v systéme, ktorý nie je udržateľný.
Stálo by to uvažovať nad kompletnou zmenou dôchodkového zabezpečenia,neuvažovať o dôchodkovom zabezpečení vo filozofii Bismarcka a štátu, ktorý to zabezpečuje.
Zrušiť hornú hranicu odchodu do dôchodku. Každý by si zvážil ako a kedy chce ísť na odpočinok. Nebol by tlak, aby šli do dôchodku ľudia, ktorí chcú a môžu robiť ( ale nakoľko už presiahli hranicu odchodu do dôchodku, musia ísť preč). Takisto by mohli ísť aj skôr, ako stanovuje štát. Teraz ich v tom obmedzuje zákon. Štát nevie o každom v akom je stave – fyzickom/psychickom , či by mal/nemal ísť na dôchodok. Mal by to nechať na samotných ľudí .
Neplatiť dôchodkový odvod/daň cez Sociálnu poistovňu. Tieto peniaze by ostávali každému na jeho vlastné rozhodnutie, či ich bude odkladať cez formu dnešných DSS alebo ich bude investovať do vlastnej rodiny ( s tým, že rodina sa o neho postará na starobu) alebo si zvolí iný spôsob. S tým vedomím, že štát sa nebude starať tak ako teraz. Respektíve sa nebude vôbec starať.
Samozrejme úloha štátu by ostala pri tých, ktorí to potrebujú - invalidné dôchodky, sirotské,... tie životné situácie, ktoré zapríčinila " vyššia moc".
Zmeniť víziu štátu , ktorý sa o všetko stará, na to o čo nevedia postarať samotní ľudia.
Jozef
