Súcitím s dotknutými generáciami 68 a obzvlášť smutný je rozpad ideálov a snov Pražskej jari. Samozrejme je treba spomenúť aj vyše 100 + obetí Varšavskej okupácie, týchto ľudí môžno opísať ako hrdinov(bohužiaľ, tak ako končí väčšina hrdinov, skončili aj oni, tragicky). Pre túto generáciu sú spomienky na okupáciu spojené s emóciami. Pre mňa, pre moju generáciu, ktorá žiaden normalizačný komunizmus nepoznala, je možné sa na dobu pozrieť s odstupom a nadhľadom.
Intevencia reformizmu v Československu v roku 1968 nebola vo Východnom bloku, žiadnym ojedinelým javom bez precedensu. S troškou povrchnosti, nie že by som sa o túto históriu nejako obzvlášť zaujímal, sú dejiny Východného bloku dejinami cyklických snáh o presadenie ortodoxného - Moskovského komunizmu a reformistického, nacionálneho prúdu. Moskva sa celú svoju imperiálnu sovietsku éru, až na Gorbačova snažila o udržanie ortodoxného smeru vývoja komunizmu v celom svojom impériu. Implementovala svoj sociálny systém do svojich satelitov, ignorujúc odlišnosti jednotlivých národov, ktoré patrili do jej impéria - či už rozdiely v mentalite, vo vnímaní verejných vecí, kultúre, či odlišnej historickej skúsenosti. Československá skúsenosť 68 nie je ojedinelá. Pripomíname si brutálnu intevenciu Moskvy v Maďarsku 56, alebo Poľskú snahu o reformu ortodoxného komunizmu, počas Gomulkovej vlády?
Čo sa ČSSR naučila z Varšavskej okupácie?
Z politického pohľadu bola okupácia v Československu intervenciou realpolitického konzervativizmu. Systém nebol ešte pripravený na zmenu a na Dengové čínske reformy z 1972 roku, aby sa vytvoril zmiešaný systém politickej totality a ekonomickej kvázi-slobody. Získala obraz o obrane svojej suverenity, že ani pri takej obrovskej armáde a zdrojoch, ktoré na ňu vynaklada, nedokázala ubrániť svoju suverenitu (samozrejme, bolo politickým rozhodnutím krajina proti okupantom neobraňovať, čo bolo rozhodnutie, myslím si, veľmi správne). No a myslím si, že každý slobodne cítiaci človek, pocítil, že sme na blbej strane železnej opony. Každý, kto len trochu pozná históriu Ruska a Eurázie, vie, že to s históriou Západného bloku, ku ktorému dnes právom patríme, nemá veľa spoločného. Preto implementovať ich sociálny systém, s ich historickými skúsenosťami (Stalin bol sa riadil vo svojej politike nacionalisticky a nie internacionálne- sovietsky), čo i len v Strednej Európe bolo zvrátenstvo. Samotná Pražšká jar však zmysel mala. Pamätám sa, keď som chodil v Rusku na prednášky, ktoré mapovali históriu rozpadu Sovietskeho impéria, začal profesor, prvú prednášku slovami, ako jeden Slovák, Dubček, Gorbačova inšpiroval...
Táto udalosť Československo určite silne zasiahla a hlavne generáciu mojich rodičov, tzv. normalizačné deti a myšlienkovo navždy zmenila ich životy. Do nášho spoločenského DNA kódu sa zapísalo určite viac závislosti na štáte, viac ľudskej závisti a hlavne viac nihilizmu a beznádeje niečo so svojím životom urobiť, hlavne byť pánom svojho života.
Čo to však rok August 21. 1968 znamená pre nastupujúcu generáciu, mladých Čechov a Slovákov ?
Nič :)
