Za svoj prvý div sveta považujem priateľstvo. Priateľstvo je základom mojich vzťahov. Byť priateľom pre mňa znamená dôverovať, podporovať, pomáhať, mať rád a ľúbiť, rešpektovať a tolerovať, spolu sa tešiť aj smútiť. Priateľstvo je pre mňa dôležité. Priatelia ma naučili mnoho vecí. Ako byť tolerantnou a rešpektovať ich názory. Čo bolo pre mňa niekedy veľmi ťažké. Išla som za svojím a nepozerala som sa na potreby iných. Teraz si síce idem za svojím cieľom, ale s tým, že sa nebojím obrátiť o pomoc a s tým či mojím ďalším krokom k cieľu niekomu neublížim. Tiež ma naučili kompromisom.
Chvíľu mi trvalo kým som sa naučila rozoznať rozdiel medzi priateľstvom a kamarátstvom. Som človek dôverčivý a tak som sa už pár krát sklamala. Potom som zistila kto sú moji ozajstní priatelia (je ich málo, ale dala by som za nich ruku do ohňa) a veľmi si takéto vzťahy vážim. Myslím, že skutočné priateľstvo sa hľadá veľmi dlho, dlho sa vytvára, dlho tvaruje a je len na každom jednom z nás, ako k nemu bude pristupovať a či aj vďaka jeho snahe bude krásne a úprimné.
Takým druhým divom môjho sveta by som nazvala môjho priateľa, ktorý je jedným z najlepších ľudí akých poznám. Je to osoba, ktorá pri mne stojí v zlých aj dobrých chvíľach. Hoci spolu nie sme veľmi dlho, za to ako mi pomáhal (hlavne v posledných mesiacoch) mu veľmi vďačím. „opri sa o mňa, bude ti dobre...“ naozaj. Pri ňom sa mi hľadajú riešenia problémov omnoho ľahšie, pomáha mi v tom byť lepším človekom, pri ňom zabúdam na svoje starosti, je to on kto mi utiera slzy z líc a je neuveriteľnou osobou. Ukázal mi, že chlap si má ženu vážiť a nie s ňou „zametať“ (pretože všetky moje vzťahy stroskotali práve na tom, že som bola príliš ochotná a vždy tá čo sa prispôsobuje a oni si mysleli, že ma nemôžu stratiť tak si robili čo chceli). Obdivujem na ňom jeho otvorenosť, úprimnosť, skvelé zvládanie nie ľahkých a milých problémov, ktoré ho postretli a zmysel pre humor. Proste tento človek pre mňa veľa znamená a obdivujem ho za to aký je a zároveň ďakujem Bohu, že vôbec je.
Ďalšou mojou dôležitou hodnotou je nezávislosť. Je to pojem, ktorý pre mňa zahrňuje slobodu, samostatnosť a voľnosť. Byť nezávislým mi je veľmi blízke, pretože z duše nemám rada záväzky, obmedzovanie a závislosť od niečoho alebo niekoho. To je takým malým dôvodom prečo popri škole brigádujem. Hoci by som nemusela (ako mi mnohí povedia, však si pýtaj od tatka) je to taká moja slabosť, aby som mala pocit, že si zarábam sama na seba, že nemusím sa obmedzovať „vreckový“, že v robote zisťujem aký je život v skutočnosti. Predstava „pýtania peňazí“ od rodičov sa mi bridí a osobne si myslím, že študenti by mali brigádovať. Veď ako sa potom naučíme žiť samostatne, vychádzať s kolegami a zarábať si sami na seba? Čo sa za mladi naučíš, na starosť ako by si našiel...
Rodičia. Všetci. Naozaj je pravda, že človek musí byť na rodičovstvo pripravený. Keď si spomeniem, koľko hlúpostí som už povyvádzala, koľko sĺz maminka pre mňa preplakala a ako som si nikdy nechcela dať povedať. Žiaľ to sa už nedá vrátiť. A ona stále ľúbi, stále ľúbi i tatko. Obdivujem mamkinu pracovitosť (hoci má problémy s chrbticou) a ochotu pomáhať. Obdivujem jej radosť zo života, hoci toho už moc preskákala. Obdivujem, že sa snaží o seba starať. Je to práve ona čo ma viedla k viere. Je to naozaj obdivuhodná osoba. A môj tatko. Ten si zaslúži priam uznanie za všetko čo pre nás robí. Pomáha nám doma, hoci má veľmi málo času, keďže má takú robotu, že musí byť v pohotovosti v podstate nonstop, zarába peniažky, popri jeho hektickom živote si robí ešte aj vysokú školu, ktorá ho baví. Priznávam, že v jeho veku by som ja toto už naozaj nedokázala. Keby sa každý z nás zamyslel nad svojim rodičmi (aj mládež, ktorá si myslí, že rodičia sú na nič a všetko len zakazujú) a prišiel by na to čo všetko jeho rodičia musia zvládať a ako sa pre nás, deti, trápia. Naozaj si zaslúžia náš obdiv a úctu.
To, načo som teraz prišla ako taký divný div sveta, nie je mojou hodnotou, ale niečo čo ma neuveriteľne zaráža a aj irituje. Je to takzvané škatuľkovanie. Alebo ohováranie či klebety. Nerozumiem osobám, ktoré sa v tom priam vyžívajú. „Milujem“ slečny čo niekoho nepoznajú, ale dotyčný má oblečenú niečo čo nie je zvyčajné a zrazu je to hippisák, alebo v RK ho zaradzujú medzi ŠUV (Škola úžitkového výtvarníctva), pretože sú tam divní ľudia, ktorí sa že vraj divne obliekajú. Nevedia a posudzujú. Keď má takú sukňu určite je taká a taká. No a čo na tom, že takú sukňu má? Ona sa v tom cíti dobre tak čo. Neriešme prosím. Moja mamka ma teraz trošku zarazila, keď som prišla domov ostrihaná a ona po mne pozerá a vraví: :“A to teraz nebudeš mať problémy v škole, keď si takto ostrihaná? Veď čo si o tebe pomyslia?“ A klebety? Niekedy som si to pripúšťala k srdcu, ale teraz to už neriešim. Zvykla som si, že vždy bude mať so mnou nejaký problém a tak mi to už je jedno. Ja sa snažím hovoriť každému čo si myslím, nie poza chrbát a vyžadujem aj do priateľov, aby tak tiež robili. A vychádzame spolu úplne úžasne.
Úsmev . Taká maličkosť. Ale koľko ľudí dokáže spraviť šťastnejšími? Stačí jeden malý úsmev a svet je hneď krajší. Úsmev vyjadruje radosť, šťastie, náklonnosť a ešte mnoho a mnoho emócií. Každý z nás sa raz usmieva a každý z nás je s úsmevom krajší. Je to taký malý zázrak. Už keď sa narodí malá bábika a usmeje sa. Nádhera. Úsmev treba hlavne rozdávať, nielen prijímať. Možno práve ten jeden úsmev niekomu zdvihne náladu, keď mu je nanič. Je to dar a niektorí ho absolútne nevyužívajú čo je veľmi smutné.
Za taký posledný div môjho malého sveta by som uviedla život ako taký. Celok. Od počatia až po smrť. Je to ten najkrásnejší zázrak aký môžeme v okolí pozorovať. Celý život vzniká z lásky, keď sa narodí rozdáva radosť a neskôr prináša aj starosti, ale stále je plný rôznych maličkostí, ktoré ho robia neuveriteľne krásnym a potešujúcim, že si môžeme povedať aké je super, že sme vôbec na svete. Je mi veľmi ľúto, že mnohí si neuvedomujú čo majú v rukách. Mamičky čo idú na potrat, vrahovia ktorí zabíjajú z rozkoše a mnohí mladí, medzi ktorými je momentálne trend „emo“ a každú chvíľu si podrezávajú žily. Život si treba brániť zo všetkých možných síl, treba si ho užívať, ale zároveň aj šetriť. Treba sa oň starať, nielen fyzicky, ale aj psychicky.
Týchto sedem bodov nie je ani zďaleka všetko čo ma fascinuje na tomto svete. No snažila som sa vytiahnuť to najdôležitejšie. Pri zamyslení som si uvedomila, že to všetko si vážim a že by som to mala aj osobám, ktoré som tu spomínala aj povedať.
