Pred pár dňami sme s mojím priateľom boli na podujatí s názvom "Prežili sme holokaust" a ja som dlho rozmýšľala, ako mám podať tento článok. Nechcem ísť formou kázania, či recenzovania a ani prerozprávať obsah. Rozhodla som sa, že Vám opíšem, aké pocity to vo mne zanechalo a prečo som rada, že som si vypočula tak desivé príbehy.
Keď sme vyšli z kinosály, kde sa podujatie konalo, cítila som zvláštnu zmes pocitov. Obdiv, ľútosť, hnev, ťažoba... ale najmä strach. Obrovský strach, že sa zopakuje táto hrozná minulosť, lebo ako spoločnosť sme k tomu veľmi blízko.
V dnešnej dobe moderných technológií, demokracie a neobmedzených možností si neviem ani zďaleka predstaviť, ako by som konala a čo by som robila, ak by prišla vojna. A tým, ako som slobodná a mám všetkého dostatok, si myslím, že by som zlyhala na samom začiatku. Skláňam obrovský klobúk dole všetkým odvážnym ľuďom, ktorý vojnu prežili a dokázali pokračovať v živote ďalej aj napriek obrovským ranám na duši a zdraví.
A prečo je to pre mňa také dôležité? Lebo ja nechcem žiť v strachu, nechcem trpieť a rozhodne nechcem ubližovať iným. Nechcem žiť vo svete, kde panuje závisť, chaos, stres a panika. No bojím sa, že do tohto sveta nie že spejeme, ale že už sme v ňom.
Možno zniem veľmi negatívne, no v konečnom dôsledku som rada a vďačná, že som na toto podujatie šla. Uvidela som 3 neskutočne silné, úspešné a milé ženy, ktoré sa pre mňa stali symbolom sily a inšpirácie. Ich múdrosť, láskavosť a ochota vo mne vzbudili aj nádej na lepšiu budúcnosť. V neposlednom rade vďačím za tento počin aj pani organizátorke Dagmar Mozolovej, ktorá nás všetkých s veľkou citlivosťou sprevádzala celým podujatím.
Sloboda je krehká a neviditeľná, no dôležitá pre dôstojné dýchanie na tejto planéte. Prosím, neničme si ju, chráňme si ju a nezabúdajme na minulosť, aby sme ju nemuseli prežiť znova.
