Na začiatok musím povedať jednu vec. Vždy som chcela mať vlastného psa, ale nie za každú cenu. Vedela som totiž, že to nie je len na chvíľu a že je to veľký záväzok. Psa som nikdy nevnímala len ako vec a dlhodobo som sa zaujímala o problémy ako týranie zvierat, množiarne a pomoc zvieratám v útulkoch. A tak som sa vlastne dostala aj ku psíkovi, ktorý mi zmenil život.
V rámci pomoci pre opustené a týrané zvieratá sme s mojím budúcim manželom často navštevovali psie útulky v našom okolí a jeden obzvlášť. Každé Vianoce sme psíkom a mačkám kupovali krmivo, prípadne hygienické potreby pre tento útulok, počas roka sme im posielali aspoň nejaké menšie čiastky na pokrytie veterinárnych nákladov. Proste koľko sme mohli, toľko sme poslali.
Po nejakom čase nás útulok oslovil, či by sme sa nechceli stať dobrovoľnými pravidelnými venčiarmi, nakoľko aj psíkov v útulku je potrebné venčiť. Súhlasili sme, lebo na vlastného psíka sme nemali dosť času a vedeli sme, že aj to bude veľká pomoc. Ale musím priznať, že to bolo pre mňa veľmi náročné. Nie fyzicky, ale psychicky. Keď vidíte toľko sklamaných, zranených a týraných psov, ktorí sa nanovo učia, že dotyk človeka neznamená len bitku, zlomí Vás to. A mňa to veľmi ničilo, lebo som cítila veľký hnev voči ľudom, ktorí boli schopný takto zničiť niekoľko nevinných stvorení. Zároveň som však bola vďačná za tých ľudí, ktorí sa v útulku nonstop starali o tieto nemé tváre a veľakrát obetovali svoj bežný život na úkor pomoci.
Vo februári 2022 som v práci dala výpoveď a rozhodovala som sa čo ďalej. Nakoniec som využila možnosť ostať polroka doma “na podpore”, nakoľko som mala na ňu nárok. Myšlienka mať vlastného psa bola niekde v hlave ukotvená, ale nejako zvlášť som sa ňou v tej chvíli nezaoberala.
Jeden večer som štandardne scrollovala facebook a vybehol na mňa príspevok toho útulku, kam sme chodili. Prijali nového psíka. Našli ho pobehovať vedľa hlavnej cesty, srsť mal zničenú, bol vystrašený, hladný a všetkých sa bál. Po nejakom čase bol ponúknutý na adopciu. “Doboš hľadá domov”. Keď som uvidela jeho fotku, vedela som, že to je TEN psík a že prišiel TEN čas. Po menšej porade s mojim budúcim manželom sme sa rozhodli, že sa budeme uchádzať o adopciu.
Predchádzalo tomu pár pohovorov a potom nám oznámili, že si môžeme psíka vyzdvihnúť v dočasnej opatere, kde zatiaľ bol umiestnený. Veľmi som sa tešila. Keď nás videl prvýkrát, veľmi sa bál a triasol sa, jednoducho nám nedôveroval. Bolo za tým veľa námahy, veľa práce, ale dnes už viem, že to bolo moje najlepšie životné rozhodnutie a že mi to zmenilo život. Prečo? Lebo som si nevybrala len psa, ale aj parťáka, najlepšieho priateľa a člena našej rodiny.
