Neviem Vám presne opísať, čo vždy vtedy cítim, ale zviera mi hrdlo a kdesi vo vnútri sa mi začínajú bunky stavať do boja a ja jednoducho cítim potrebu pomáhať. Plná poľná a idem. Tento jav som u seba objavila po revolúcii, možno som bola naplnená nádejou, verila som, že človek je tvorca a keď dostane šancu slobodne tvoriť, prejaví sa to všade okolo neho v tom najpozitívnejšom zmysle. Dnes kráčam po krajine, ktorá je zranená sama sebou. Svojou krehkosťou, ale aj nedôslednosťou a povrchnosťou. Ako sme mohli dovoliť, aby zostali vládnuť tí, ktorí nás štyridsať rokov utláčali, šliapali po našich ľudských právach a obstavali okolo nás ostnaté ploty? A keď už znivočili a vydrancovali všetko, tak sme začali hľadať niekoho vykrikujúceho a silného, kto by týchto ohrozil a odstavil. Aké jednoduché, komunistov by mali zbiť a nahradiť fašisti…
Tak si to predstavujeme? A kde sú naše hodnoty? A kde je náš ľudský rozmer, ktorý nám dáva šancu byť múdrymi a pochopiť, že my všetci máme v rukách šťastie a prosperitu tejto krajiny. My sme tí, ktorí si môžu slobodne zvoliť ľudí, ktorí nekradnú, neohrozujú životy ostatných, neprosperujú na chudobe a biede tých slabších. Každý jeden z nás je schopný svojou múdrosťou a silou posunúť a rozšíriť hranice svojich možností a tým začať meniť túto spoločnosť od seba samého – aby politici boli odrazom nás, ľudí slušných, tvorivých, pracovitých, ktorí sa dokážu postaviť na stranu cti a pravdy.
Až vtedy začne naša krajina prosperovať a meniť svoju tvár.
