Víno. O tom to vlastne je. Vinobranie je vlastne oslava práce vinohradníkov a vinárov za celý rok. Od skorého jarného rezu viniča, pozbieranie révy, pálenie, viazanie, kopanie, vyplévanie zálistkov, striekanie, prípadne zalievanie, strihanie vršákov a nakoniec oberačky. K viniču treba celý čas pristupovať s láskou, nehou a maximálnou starostlivosťou. Potom sa nám odmení bohatou úrodou, sladkým hroznom a ešte lepším vínkom.
Mám rád vinobranie. Vyrastal som na ňom a pri prechádzke pezinskými uličkami sa mi vracajú spomienky na rôzne atrakcie "kolotočárov", na strašidelný dom s hrôzostrašnými maskami, na krivé zrkadlá smiešne odrážajúce naše detské postavy. Na prepálenú cigánsku a turecký med v žltočervenom obale. Pamätám si, ako sme hádzali pinpongové loptičky do starých jogurtových pohárov alebo sme si kúpili za päť korún lístky z číslami a chceli sme vyhrať v lotérii s blikajúcimi číslami nejakú drobnosť. Na pezinskom kúpalisku bývala výstava drobnochovateľov. Strašne som sa tešil na plemená králikov, zajacov, moriek, sliepok, mačiek a iných šampiónov. Niektoré kusy boli fakt obrovské. Na toto všetko nám muselo vystačiť vreckové asi päťdesiat korún. A aj stačilo. Najmä keď som stretol krstnú mamu a dostal nejaký ten prídavok.
Zatiaľ čo sme dychtivo a zároveň v bezstarostnej a mierne euforickej nálade chodili od jednej atrakcie k druhej, doma sa piekla neodmysliteľná hus a samozrejme lokše. K tomu dobré kvasené uhorky a dospelý popíjali na dvore burčiak. "Dze si ból tak dlho? Nevíš kolko je hodzín? Šeci tu už čekáme!" vítali ma poobede doma, keď som sa zdržal. Vzápätí dobré jedlo a pitie vyhladilo ustarostené vrásky a všetko bolo v poriadku. A v pivnici šumí burčiak. Je to fantastický zvuk.
Sprievod. Každý sa tešil na alegorický sprievod. Ja som chcel vidieť kráľa Bakchusa a jeho koč so sprievodom. V ruke držal čašu vína. To víno, ktoré uvoľňuje myseľ a tvár človeka rozjasní. Víno je nápoj bohov a preto sa musím piť s božskou úctou. S úctou a obdivom k tým, ktorý ho dorábajú na južných svahoch a neraz aj v tvrdej ílovitej zemi. Vyrobiť kvalitné víno je božské umenie. A vo víne musíme cítiť tú tvrdosť zeme, pot a mozole vinohradníkov. Víno sa nepije. Víno sa chutná, vychutnáva a preciťuje.
Cítim vo víne umenie a rozkoš. Cítim vo víne modlidbu. Cítim tých tvrdých a láskavých vinohradníkov. Cítim ich umelecké dielo. Na jazyku mám celý vinohrad, všetky životadárne výhonky vinnej révy.
Ale vrátim sa do súčasnosti. Cigánsku som mal. Aj husacinu s lokšami. O burčiaku som zistil, že v prevažnej miere slúži na kšeft a nie ako významný doplnok oberačkových slávností. Zohnať kvalitný burčiak je skutočne umenie. Buď sa jedná o rôzne "rezané" zmesi podfarbené vodou, cukrom a vínnymi kvasnicami alebo v tom lepšom prípade sa použije lacné dovezené hrozno. Mimochodom takéto dovozové hrozno predávali priamo na hlavnej ulici. Neviem odkiaľ bolo ale predpokladám že z Tramtárie. Ako keby v Pezinku bolo málo hrozna. Pripadalo mi to minimálne nevhodné. Ale ide o kšeft, nie? Ten burčiak som nakoniec kúpil v pezinskej časti Grinava. Hneď na hlavnej ceste. Skúste, je tam dobrý výber a aj kvalita je fajn. Ináč majú aj domáce hrozno. Dokonca aj Tramím červený. Mňam.
V pivnici pri umývadle sme mali nápis: Nepi Jano nepi vodu. Veď čo by ju aj pil, keď je také dobré víno k dispozícii. Na zdravie, priatelia.
