Vždy ma dvíha zo stoličky, keď počúvam, či pozerám niektorých našich politikov, či ich hovorcov, aké je to porušenie solidarity krajín EU. Podľa niektorej z definícií je solidarita schopnosť porozumieť potrebám druhých, je to sympatia, morálna podpora, materiálna pomoc spolupráca.
Môže sa niekto čudovať, že slovenský národ, ktorého pracujúca väčšina si od revolúcie 1989 roky uťahovala opasky (a stále musí robiť na určité skupiny obyvateľstva) odmieta prispievať ešte aj na blahobytný život Grékov, ktorí vedome roky nedodržiavali Pakt stability a rastu.
Človeku zastáva rozum, keď počuje aké vymoženosti mali štátni zamestnanci v Grécku, ktorí dostávali odstupné až 100 platov, ak náhodou niektorý z nich musel nedobrovoľne opustiť štátnu správu za pochybenia resp. činnosť, za ktorú by mu mal byť štátnozamestnanecký pomer zrušený bez akéhokoľvek nároku na náhradu? Alebo vyplácanie dôchodkov v trvaní 10 rokov občanom vo veku nad 100 rokov dávno mŕtvym? Čo si o tom má bežný Slovák myslieť? Iba to že v Grécku bol aj na naše pomery nepredstaviteľný „bordel“, ktorého následky by sme mali znášať aj Slováci, ktorí sa denne boria s existenčnými problémami, hlavne v zaostalých regiónoch s vysokou nezamestnanosťou. Preto nečudo, že Slováci majú malý alebo žiadny pocit solidarity ku Grécku.
Okrem toho slovenské „Nie!“ pôžičke Grékom je snáď po prvýkrát v histórii samostatného Slovenska vyjadrenie vlastného názoru malého národa, ktorý sa doposiaľ vždy poslušne prispôsoboval názorom a želaniam mocností, či ekonomicky silnejším štátom.
Myslím si že bol už najvyšší čas, aby aj Slovensko rozhodne vyjadrilo svoj vlastný názor na absurditu (pomoc slabšieho a zodpovedného silnejšiemu a nezodpovednému), ktorú si niekto pomýlil so solidaritou.
Je pravda, že každý štát sa môže dostať do ekonomických problémov, hlavne ak ho postihnú prírodné katastrofy. Myslím si, že v takomto prípade, ak by Grécko potrebovalo finančnú pomoc, ochotne by sme im ju poskytli málokto by protestoval. Veď prírodným katastrofám sa vyhnúť nedá. Avšak dá sa vyhnúť blahobytu, nepodloženému ekonomikou, stačí ak predstavitelia štátu, ale aj samotní občania majú aspoň trochu vypestovaný pocit zodpovednosti.
Trocha ma mrzí, že Grécko, ktorého kultúru, umenie, históriu som vždy obdivoval sa dostalo do takejto pozície. Kde sa podelo Grécko z čias jeho slávnych filozofov: Aristotela, Platóna, Demokrita, či matematikov: Euklida, Pytagora, Tálesa, alebo vojvodcov Perikla a Alexandra Veľkého? Kde je harmonický rozvoj ducha a tela, ktorý bol základom výchovy v gréckych gymnáziách? Myslím, že dnešní Gréci môžu už len nostalgicky spomínať na svojich slávnych predkov a históriu a my pri všetkej úcte ku gréckemu obrovskému prínosu k rozvoju európskej kultúry môžeme len s ľútosťou skonštatovať: Ach vy Gréci, keby ste sa aspoň snažili priblížiť k Vašim predkom!
Ing. Rudolf Dúbravský
