Už dávno sa zamýšľam nad jednou otázkou... alebo myšlienkou... a to,že Valentín je pred dverami... s tým nemá vôbec nič spoločné... Premýšľamnad tým, prečo my ľudia máme niekedy tak veľký problém povedať niekomu to, čocítime... čo je v našom vnútri... čo vieme a cítime len my sami...Máme problém povedať niekomu, že ho ľúbime... či už je to náš priateľ alebopriateľka, manžel alebo manželka... alebo súrodenec... povedať, ako nám na ňomzáleží a čo pre nás znamená... ako sa cítim v spoločnosti danej osobyalebo priateľov... Máme problém povedať niekomu, že je fajn človek a pozdvihnúťjeho dobré vlastnosti... povedať ďakujem za niečo, čo pre nás spravil... zajeho úprimnosť... za to, že nám obetoval svoj čas... za jeho pohľad... ktorý námprezradí, že srdce je doma... povedať, čo všetko v nich vidíme... za jehoprítomnosť... za to, že je... že akýmkoľvek spôsobom ovplyvňuje naše bytie a myšlienkovépochody... naše správanie a konanie... Máme problém povedať niekomu niečo,čo mu pomôže podrásť... to niečo mu možno niekedy zachráni život a ani o tomnevieme... neviem, čo sa odohráva za dverami tvojej... jeho... jej... izby... v jehohlave... v jeho srdci... Máme problém povedať, ako si ho vážime za jehoprácu... a za to, čo robí pre nás samotných...
Máme problém povedať to, čo cítime... no nie v pravom zmysle slova...mám pocit, že je tu dosť veľký problém, keď nám z úst vychádzajú slová, ktoré ubližujú... sme niekedy tak doseba zahľadení, že zabúdame na to, že oproti nám stojí človek... ako my... z mäsaa kostí... so srdcom... aj keď máme niekedy pocit, že ten „tvor“ srdcenemá... no nemáme problém povedať, ako ho nenávidíme... poukázať na jehoneschopnosť, znížiť jeho ego na minimálnu hranicu prežitia... nemáme problémvymenovať všetky nadávky, ktoré existujú... potupiť a pošliapať...
Zvláštne, ale zdá sa mi to dosť pritiahnuté za vlasy... vieme ublížiťbez toho, aby sme sa predtým zamysleli nad tým, čo povieme... prv než topovieme... no nad tým, ako človeku povedať to negatívne takmer niknepremýšľa... jednoducho to povie... a s tým, ako poďakovať človekuza to, že je človek... s tým máme problém... máme problém povedať človeku,čo pre nás znamená... a že ho ľúbime... Naučme sa hovoriť ľuďom aj to... hovoriťdobré veci... a hovorme to tak často, ako sa len dá... aj keď sa niekedy bojíme, nedovoľme strachu, aby nám zabránil niečomu tak peknému...
Hlboko vnútri sa skrýva náš problém... Môžeme to zmeniť, ak sa len nachvíľu zamyslíme a začneme hľadať pravdu... Pravdu, ktorá nám ukáže cestua smer... Stále nás niekto nesie... aj keď chybíme...
Chcem aj takto povedať všetkým, ktorí patríte do môjho života, že mi navás záleží... každý jeden mi je darom... aj keď niekedy je to ťažké... ale čonie je... ďakujem vám za to, že svojimi životmi ovplyvňujete aj ten môj...
