Tento cyber-patriotizmus nie je ani tak akciou, ale predovšetkým reakciou - na nespravodlivosť, presnejšie na nesprávne a často neobjektívne prezentovanie Číny v zahraničných médiách. Názory sú rôzne - od konšpiračnej teórie o zámernom a celoplošnom sprisahaní západnej tlače až po umiernenejšie názory, ktoré sa blížia realite viac: v tom zmysle, že mnohí spravodajcovia, reportéri, novinári píšu o Číne pri svojom stole v Londýne, New Yorku, či práve v Bratislave.
Sklamanie mladých ľudí a strata ich ilúzií o Západe je pochopiteľná. Vždy verili, že Čína bola zaostalá a vyvíjala sa pomalšie ako západné krajiny, a práve západná učenosť, filozofia i teória a prax vedenia hospodárstva boli motiváciou, vzorom a vzdialeným ideálom pre moderných Číňanov. Ako sami vravia, všetci mladí vzdelaní ľudia majú spoločný sen: „Stať sa silným vďaka tomu, že sa budeme učiť od Západu." Zrazu si ale uvedomujú, že práve obdivovaný Západ sa správa neeticky či nespravodlivo, podáva o Číne dehonestujúce, falošné, zavádzajúce, v najlepšom prípade skreslené informácie, ktoré majú často od čínskej každodennej reality veľmi ďaleko.
Nacionalizmus v tomto kontexte ale nie je „isolationism", je to skôr pocit hrdosti na svoju krajinu a jej ľud, pocit spolupatričnosti so svojimi krajanmi, ktorí všetci tvrdo pracujú pre to, aby sa Čína vyvíjala tak, ako to sledujeme v posledných rokoch. Aj preto je ich pobúrenie oprávnené a pocit vlastenectva zahraničné spravodajstvo posilnilo aj medzi čínskymi študentmi v zahraničí (protestné zhromaždenie prebehli napr. na jar 2008 v Paríži či USA). Situácia sa mierne komplikuje tým, že prejavy čínskej národnej hrdosti, ktorou Číňania bránia meno svojej vlasti, sa na Západe vníma ako agresia a Čína začína byť pomaly nahliadaná ako obávaná veľmoc.
Fen qing sa môžu označiť aj za neokonzervatívcov - mladá generácia, ktorá si uvedomuje, že je ovplyvnená Západom (mnohí z nich študovali na európskych a amerických univerzitách, no po návrate domov sa ich proti-americké/proti-západné a pro-čínske cítenie prehĺbilo) a vracia sa ku klasickej čínskej učenosti, filozofii a literatúre a princípom hlásaným v minulosti. Jedným z bestsellerov posledných rokov je kniha komentárov Konfuciových spisov od profesorky Yu Dan. Poukazuje na to, že sila a prosperita krajiny sa nemá posudzovať len podľa nárastu HDP, ale aj podľa každodennej životnej skúsenosti obyčajných ľudí. Aj medzi neokonzervatívcami teda platí, že sa dá veľa naučiť z diel klasickej čínskej múdrosti, ktoré by mohli byť lepšími princípmi pre riadenie života ako sa snažiť poskladať spôsob myslenia z rôznych západných filozofických tradícií po ich importovaní do čínskeho prostredia. Fen qing teda spájajú konzervativizmus s modernitou, doma sú považovaní za radikálnu, progresívnu, až provokatívnu mládež. Tak či tak práve títo mladí vzdelanci budú o pár rokov medzi ľuďmi na vedúcich pozíciách vo vláde i v hospodárstve. Dôležité je, že sú zástancami postupných reforiem, nie radikálnej zmeny. Demokracia nie je nevyhnutnou požiadavkou, kým sa život v krajine naďalej rozvíja tak pozitívne ako za posledné desaťročia.
Anketa o „Rozhnevanej mládeži" medzi študentmi na pekinských uliciach priniesla rôzne názory:
- „Fen qing, to sú študenti s naivnými predstavami, dôsledkom ich konania je, že západné médiá považujú celú čínsku mládež za krátkozrakú a obmedzenú..."
- „Ich hnev môže byť síce oprávnený, ak Západ prezentuje nesprávny či dokonca neobjektívny obraz našej krajiny, ale je dôležité zvážiť spôsob, akým sa protesty vyjadrujú; dalo by sa to aj diplomaticky..."
- „Je to prejav vnútorného hlasu Číny o západnej propagande."
- „Nestanú sa vedúcou silou pre zmeny v krajine, lebo predstavujú menšinovú skupinu."
Internet sa stáva dostupným prostriedkom pre všetkých mladých Číňanov, ktorí túžia prejaviť svoje názory a pocity. Dotýkajú sa aj otázky politického systému - ale pre nich je dôležitá predovšetkým súdržnosť so svojím národom a nie prvorado so stranou, ktorá krajinu vedie. Tang Jie, autor presláveného videa 2008 China Stand Up!, hovorí, že si študenti samozrejme uvedomujú prítomnosť cenzúry, no hovorí: „Žijeme v tomto systéme a preto sa stále pýtame sami seba, či nám vymývajú mozgy. Vždy sa snažíme získať informácie z rôznych zdrojov. Ale keď žijete v takzvanej slobodnej spoločnosti, nezamýšľate sa nad tým, či aj vám nevymývajú mozog." Títo mladí ľudia nechcú násilie. Majú len pevné presvedčenie a veria sile a hodnote svojej kultúry a jej ľudí. Sú pyšní na to, čo Čína za posledných tridsať rokov dosiahla a uvítali by, keby sa o Číne písalo aj bez neustáleho odkazovania na otázku ľudských práv.
Prečo sa ale správy o Číne stále pohybujú medzi pozitívnym a negatívnym? Ako to vyjadril Evan Osnos (spravodajca Chicago Tribune a The New Yorker, ktorí v Číne žije už niekoľko rokov), „Čína je krajina niekde medzi svetovou veľmocou a rozvojovou krajinou - často od nej očakávame jednu vec, ale urobí niečo opačné". Práve z toho plynú zrejme reakcie ako hnev, sklamanie a hlavne nedorozumenia, a to na oboch stranách, čínskej i západnej.
Pre mladých Číňanov vyznieva západné spravodajstvo ako démonizácia Číny. Je to veľmi citlivá téma, lebo v Číňanoch evokuje spomienky na „storočie ponižovania" ich krajiny cudzími mocnosťami (ktoré využívali jej bohatstvo, obsadili pobrežné mestá na východe a juhu, nútili Čínu uzavierať pre ňu nevýhodné obchodné kompromisy, po Versaillskom mieri v roku 1919 potom okupované územia na severovýchodnom pobreží víťazné mocnosti prisúdili Japonsku namiesto ich prinavrátenia Číne). Okrem toho Čína pozná život v chudobe a strádaní a to, že sa dostala na svoju dnešnú úroveň, je obdivuhodné. V rozhovore na anglicky hovoriacej stanici čínskej televízie CCTV 9 sa profesor Teng Jimeng, ktorý prednáša na Beijing Foreign Studies University, vyjadril, že práve novinári by mali byť mostom, spájajúcim Čínu a Západ a napomáhať dialógu medzi týmito dvomi stranami, nájsť istú rovnováhu.
Aj ja sa prikláňam k názoru (lebo to priamo zažívam), že často ide o nedostatok „vnútorných" informácií na strane Západu - a k tomu je potrebné si uvedomiť, že sa Čína mení naozaj rapídne a už za tri či päť rokov v nej badať významné zmeny. Koľko reportérov píše svoje správy o Číne s tým, že tam vôbec vycestoval? Koľko novinárov v Číne žije, aby mohli podávať dobre informované spravodajstvo? Koľko ich vie po čínsky, aby sa vedeli s miestnymi porozprávať či sledovať čínske médiá, kultúru?
Neobjektivita voči Číne často pramení z nevedomosti, aj preto je dôležité správy o Číne brať s rezervou. Prečo je ale ohlas na Čínu a jej rozvoj tak často kritický? Nie je to náhodou tak trochu aj závisť?
Mladí radikáli hovoria o tom, že by Západ mal poznať čínsku históriu. Ja si myslím, že poznať z prvej ruky jej súčasnosť je rovnako dôležité. Pokrok nepadol Číňanom len tak do lona. Sú to pracovití, neúnavní ľudia, do takej miery, akú som na Západe nikde nevidela - a to aj bez toho, aby mali záruku úžasných benefitov, ako napríklad dôchodcovia zo západnej Európy. Pracujú tvrdo, pracujú na sebe a pracujú aj pre dobro všetkých. Je to vlastnosť, ktorú by sme mali chcieť napodobniť aj my.
Cítiť a držať spolu nielen s rodinou, ale aj so spolupracovníkmi, susedmi, spoluobčanmi je prejavom veľkosti v porovnaní so zameraním sa výlučne na vlastný prospech a vlastné záujmy. Veď aj nedávne prieskumy o tom, kde sú ľudia na svete najšťastnejší, ukázali, že je tomu tak v krajinách, kde medzi ľuďmi vládne pocit spolupatričnosti a solidarity.
