Ráno bol vzduch svieži a príjemný, všetko pôsobilo tak novo a čerstvo, nebo malo nádherný odtieň jemnej modrej a krížom krážom oblaky, lietadlové pásiky sa rozpíjali v modrej. Okrem toho tam boli aj iné oblaky, ktoré mi pripomenuli legendu o nórskej bohyni Frigge, kráľovnej nebies, ktorá oblaky pradie.
Hneď som nad šálkou voňavej čerstvej kávy vzala do ruky svoju knihu The Cloudspotter´s Guide a identifikovala som biele tvary s hrdosťou, ktorá nevyprchala ani potom, čo som medzičasom názov toho oblaku zabudla. (http://cloudappreciationsociety.org/cloudspotters-guide)
Neskôr som cestou na jedno stretnutie zahliadla cez okno kaviarne pri jednom stolíku troch kamarátov, starších pánov. Jeden z nich zjavne rozprával nejakú príhodu, ktorú som ja síce nepočula, ale jeden z kamarátov, pán s príjemnou tvárou, bielymi vlasmi, v staromódnej károvanej košeli, počúval so záujmom a s miernym úsmevom, ktorý napovedal tomu, že sa mu príbeh páčil... Bol to veľmi pekný obraz a aj ja sa musím usmievať, keď si na to teraz spomínam.
A číslo tri dnešného dňa bola prestávka počas práce na preklade titulkov filmovej rozprávky Mahuliena, zlatá panna. Mám radosť z toho, že sa môžem preniesť do rozprávky, v ktorej vystupuje nielen čarokrásne zlaté stvorenie, ale aj koruna s magickou mocou, ktorá ochraňuje princa a jeho verného sluhu Jána tým, že ich varuje pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Bolo by dobré mať takú korunu? Alebo je to „adrenalínový šport", keď nevieme, kde a kedy sa nám môže niečo prihodiť? Chceli by sme niekedy byť varovaní, že sa blíži niečo úžasné?
Pauzu som si vyplnila avokádovým šalátom, s paradajkou, troškou olivového oleja a pár kvapkami citróna. Je to pochúťka, ktorú si rada dožičím a dnes som si pri krájaní paradajky spomenula na to, ako sme v Číne jedávali drobné podlhovasté paradajky, keď mali práve sezónu. Tam sa nedovážalo ovocie a zelenina z Maroka či Španielska, aspoň nie v malom meste, kde som žila ja. Dovážalo sa len ovocie podľa toho, kde čo v okolitých provinciách práve dozrievalo. Čerstvý šalát sa v Číne veľmi neodporúča, dôvodom je hlavne jedinečný (trochu nechutný, ale veľmi efektívny) systém hnojenia plodín (o tom viac neskôr, ak by vás to zaujímalo...). Ja som veru po mesiacoch a mesiacoch ne-európskeho života mala veľkú chuť na čerstvú surovú zeleninu. Po čase som s kolegom, tiež učiteľom zo Západu, rozlúskla spôsob, ako na to. Už nejakú dobu sme si obzerali v obchode rôzne výrobky, niektoré viac iné menej identifikovateľné, keď človek nečíta čínske znaky. Prišli sme na to, že poháre a poháriky s rôznymi uzávermi sú plnené bezfarebnou, veľmi silnou a silne nearomatickou pálenkou a že fľašky s prostriedkom na riad nie sú ilustrované obrázkami šalátu, kapusty a iných plodín len tak nadarmo. Čo bol pre nás spočiatku skvelý vtip sa ukázalo ako skutočnosť: čínsku „jar" sme začali aj my používať na umývanie napr. malých chrumkavých paradajok a nikdy nám z nich neprišlo zle!
When in Rome, do like the Romans do: A preto tak, ako som sa ja v Číne prispôsobila napríklad umývaniu zeleniny prostriedkom na riad (zato napr. v seriáli Priatelia Monika na Chandlera skríkne, keď chce urobiť to isté s brusnicami, ale to bolo v New Yorku...), páči sa mi, že na Slovensku čínske bistrá ponúkajú vyprážaný syr s hranolkami a tatárskou omáčkou. Mala by som to najbližšie vyskúšať - verím tomu, že nebude chutiť ako jar :-)
