Filmy prebiehali v kinosálach po celom meste, pričom Toronto hostilo viac ako 500 osobností filmového priemyslu z celého sveta a počas 10 dní ste si mohli pozrieť spolu až úctihodných 312 filmov zo 64 krajín sveta. Slovensko bolo zastúpenie filmom Slepé lásky.
Medzi celebrity zvučných mien, ktoré tento rok festival navštívili, patrili aj Keira Knightley, Adrien Brody, Jessica Biel, Tim Robbins, Jennifer Aniston, Kate Beckinsale, Antonio Banderas, Lauren Graham, Claire Danes, Edward Norton, Ralph Fiennes, Viggo Mortensen, Steve Zahn, Benicio del Toro, Mark Ruffalo, Renee Zellweger, Matt Damon, Bryan Adams, Linda Evangelista a mnoho ďalších. Najviac očakávanou a dovolím si tvrdiť, že aj najväčšou hviezdou festivalu, bol jednoznačne Brad Pitt. Toľko ukričaných a uplakaných fanyniek vekového rozpätia 6 až 60 pokope nemal nik iný.
Jednou z mnohých hodnôt tohto veľkolepého podujatia je i jedinečná prehliadka spoločenských šiat, účesov, topánok a šperkov. Hotová pastva pre oči. A ak sa vám podarí zohnať lístok na gala premiéru, je to zážitok, na ktorý sa len tak rýchlo nezabúda. Tak ako samotní herci, režisér či producenti, novinári i vy sa na túto slávnostnú udalosť vyobliekate do toho najlepšieho, čo vo svojom šatníku máte. Atmosféra festivalu totiž pohltí každého. Pri vstupe do sály vás ponúknu pohárom šampanského a nasmerujú k vášmu miestu. Film predstaví režisér a uvedie ho spolu s hercami, ktorí hrajú v hlavných úlohách. Tí zvyčajne ostanú až do konca filmového predstavenia. Mne sa podarilo tento rok vidieť celosvetovú premiéru Nothing but the Truth s Kate Beckinsaleovou, Alan Aldom, Matt Dillonom, Vera Farmigou. A tak ako počas filmu nebolo počuť nikoho ani len dýchať, po jeho skončení herci a režisér odchádzali zo sály za búrlivého potlesku publika.
A ešte niečo. Niet nad pocit vo chvíli, keď sa vám podarí získať autogram od celebrity svetového formátu. Čítame o nich každý deň, ale vidieť si z očí do očí, to sa veru nestáva tak často. A čo potom, keď tie oči patria samotnému Bradovi Pittovi! Mne, ako možno jednej z mála Sloveniek, sa to podarilo. Poriadne si ani nepamätám, ako sa to všetko udialo. Keď som stála na zábradlí, na ktorom som sa ani neviem ako ocitla, a zozadu na mňa tlačila masa ľudí, jediné na čo som v tej chvíli myslela bolo, či mi to za to všetko vôbec stojí a ako dlho sa ešte udržím na jednej nohe s oboma rukami zamestnanými. V jednej ruke fotoaparát, v druhej fotka a pero. Spočiatku som dlho nevidela nič a nikoho, mala som čo robiť udržať si balanc a neohluchnúť z toľkého kriku. V skutočnosti to možno trvalo len niekoľko minút, no mne sa to zdalo ako večnosť, keď predo mnou zrazu začali blýskať fotoapáratmi omnoho intenzívnejšie i pokriky ľudí nabrali na sile a hlasitosti. V hlave sa mi začalo motať, nevedela som sa rozhodnúť, čo skôr. Či fotiť, či pozerať, či dýchať, či sústrediť všetku svoju energiu na získanie autogramu. A vtedy som ho uvidela. Jasne, čisto, zblízka. Mával, usmieval sa na mňa (a samozrejme i na ďalšie desiatky dievčat a žien, ktoré sa na mňa tlačili a búchnátovali ma, len aby sa aj ony mohli dostať čo najbližie) a ja som cítila, ako sa mi ježia chĺpky na ruke a potia sa dlane. Ruky sa mi začali triasť ako starenke. Hoci som nikdy až tak veľmi nepodliehala celému tomu šialenstvu menom Brad Pitt, v tej chvíli som sa cítila ako malé dievčatko, ktoré práve uzrelo svojho rozprávkového princa na bielom koni. Aj keď to možno pre niekoho znie infantilne, verte mi, neviete, kým nezažijete na vlastnej koži.
Záver? Tomu istému malému dievčatku sa podarilo získať vytúžený autogram i urobiť nejaké fotografie zblízka a nielen Brada Pitta. Vôbec nehovoriac o tom, že si domov odnieslo aj pár kvalitných modrín a zachrípnuté hlasivky. Ale to už patrí do inej rozprávky. Festival sa totiž pre tento rok skončil. Herci aj novinári už odišli, svetlá zhasli a červený koberec zrolovali.
