
Aj takto vyzerá guagua; mnohé sú modernejšie
Presúvať sa z jedného miesta na druhé v guague môže byť kultúrno-antropologickým zážitkom. Najskôr sa v otvorenej terasovitej čakárni pri ceste zhromažďujú cestujúci, medzi inými aj pani v stredných rokoch, ktorá cestuje so sliepkou zaviazanou v priesvitnom igelitovom vrecúšku. Aby sliepka zvládla cestu živá, na plastovom vrecku má vyrezané dva otvory: z jednej strany jej trčí hlava a z opačnej strany časť chvosta. Z času na čas vydá zvuk, ktorý sa ťažko vyjadrí písmenami, ale podobá sa kvíkaniu a pískaniu. Aby cestu zvládla aj jej majiteľka, zakúpi si v minipotravinách dominikánske fľaškové pivo.

Cestovný poriadok v čakárni uvádza iba ďiaľkové spoje guagua
Neskôr k čakárni pristúpi šofér, ohlási destináciu našej trasy a my ho nasledujeme do jeho pickupu. Predo mnou miernym tempom kolísavo kráča pani s taškou cez rameno, sliepkou v jednej ruke a pivom v druhej. Šofér ešte pár minút čaká pri aute a snaží sa nalákať ďaľších cestujúcich. Dodávka sa čoskoro pohýňa a prechádzame mierne zaplnenými ulicami, kde vodič neopomenie údatne trúbiť každých päťdesiat metrov, aby prilákal nových pasažierov.
Tí postupne pristupujú a vedľa mňa sa ocitá mladá žena, ktorá si kráti chvíle počúvaním španielskych ľudoviek z mobilného telefónu. Jej výraz tváre mi pripomína spolužiačku Hildu zo základnej školy, ktorá iba čakala, kedy už bude koniec vyučovania. Pani má uloženú sliepku medzi nohami na podložke, pokračuje v odchlipkávaní piva a vytrvalo komunikuje so šoférom, zatiaľ čo okolo nás sa mihajú zelené lúky, hory s palmami a v ďiaľke Karibské more.
Míňame vidiek so skormnými príbytkami, ktorých obyvatelia aj tak trávia väčšinu času vonku. Mnohí predávajú ovocie alebo iné výrobky pri cestách, iní varia v otvorených pouličných stánkoch a ostatných vidieť opravovať motocykle, ktoré sú tu veľmi populárne.

Hydina je tu populárna; tento kohút sa od politiky odvracia
Asi v polovici cesty šofér zastaví, vystúpi z auta a odchádza. Zvedavo sa otáčame, čo sa deje. Po chvíli sa vráti s polystyrénovou krabicou, v ktorej sa nachádza veľmi 'živá' podoba grilovanej ryby s viditeľnými plutvami a siluetou očí; prílohou je banán na varenie. Vodič si prstami odtrháva kúsky z ryby, malé kosti vypľúva cez okno a rázne pokračuje v ceste. Keď v malej dedine míňame kráčajúci babičku, vodič prudko pribrzdí a nechá ju nastúpiť. Zvezie ju iba pár stoviek metrov, ale peniaze od nej nevezme. Sociálne služby tu neexistujú a je si vedomý, že táto pani nemá žiadny príjem.
Ja medzitým premýšľam o krajine a ľuďoch: mnohí sú veľmi chudobní, ale pritom bohatí na voľný čas, čas na trávenie s blízkymi a známymi; bohatí na peknú prírodu a more; bohatí na šťavnaté ovocie a suroviny, ktoré si vypestovali sami a ktoré majú stále svoju typickú chuť a vôňu. Bohatstvo je relatívne.

Prichádzame na záverečnú zastávku a vystupujúci cestujúci podávajú šoférovi zošúľané bankovky alebo mince. Po pani zo sliepkou ostala už iba prázdna pivová fľaša. V aute je zrazu kontrastné veľké ticho. Je čas vystupovať...